Neuveriteľné, ale pravdivé
Nebuďte rozmaznaní, budete skoro starí

Keď sa povie francúzska komédia, nezriedka si pod týmito dvomi slovami človek predstaví aj kúsky plné bizarného humoru. Rozmanitosť vtipných poínt v tomto žánri ukazujú pravidelne aj slovenské kiná. No a jeden takýto kúsok prišiel na naše plátna aj nedávno. Volá sa Neuveriteľné, ale pravdivé.

Manželia Alain (Alain Chabat) a Marie (Léa Drucker) Duvalovci oslovia realitnú kanceláriu, pretože pre seba hľadajú nový dom. Pri prehliadke jedného z nich ostanú uchvátení – tajomstvom, ktoré sa skrýva v pivnici. Každý jeden prechod podzemím a výstup tunelom z podkrovia (áno, znie to zvláštne, ale tak to funguje), totiž so sebou prináša zmeny, ktoré majú šokujúci dopad na život každého, kto tadeto prelezie.

Šokujúca je aj zmena, ktorou prešiel Alainov šéf Gérard (Benoît Magimel) kvôli svojej sexuchtivej manželke Jeanne (Anaïs Demoustier). Marie, Gérard aj Jeanne sa ženú za svojou vidinou šťastia, ktorá je však kvôli ich nenásytnosti a rozmaznanosti nedosiahnuteľnou. Jediný Alain je so životom spokojný, nie vlastnou vinou sa však aj on často stáva súčasťou beznádejného hľadania spokojnosti zo strany jeho okolia.

Neuveriteľné, ale pravdivé je nápaditou satirou poukazujúcou na nenásytnosť ľudstva. Pri všetkých možnostiach, ktoré svet má, sa stále nájde dosť nespokojných bohatých jedincov bažiacich po všetkom nedostupnom. Vzhľadom na to, že snímka mieša realitu s fantáziou, absurdnom a humorom, možno by sa hodilo označiť ju za akýsi druh podobenstva aplikovateľný do všetkých náboženstiev, ale aj neveriacim.

Príbeh, v ktorého centre sú márnivé ľudské bytosti, poukazuje na problémy starnutia, nerobí to však s gráciou. Jazyk režiséra Quentina Dupieuxa môže diváka prekvapiť, satirické metafory však presne zapasujú do sveta tohto filmu, v ktorom čas plynie inak a technológie zašli priďaleko.

Problém som pri sledovaní mal okrem iného s hereckými výkonmi a zopár vydarených a vyhrotených scén dojem nevylepšilo. Dôvodom mohol byť aj fakt, že najmä prvá polovica filmu sa neskutočne dlho ťahala. Rozumiem, prečo tak režisér urobil – aby mohol v druhej časti dávkovať jednotlivé humorné pointy až prekvapivo rýchlo – ale aj tomu pomalému, či skôr stojatému, deju mohol pridať aspoň trochu rýchlosti.

Prekvapila ma aj dĺžka. Čosi vyše 70 minút je stopáž, pri ktorej sa musí človek zamyslieť, či ide naozaj o snímku s prívlastkom celovečerná. To by samo o sebe nevadilo, neviem sa však ubrániť pocitu, že toto je skôr poviedka, ako plnohodnotný film. Podobný pocit som mal tento rok pri inom francúzskom kúsku s názvom Krížová výprava. Aj ten mi pripomenul časy televíznych Bakalárov.

Najväčším plusom francúzskej snímky je jej originalita. Dupieux ňou udrží divácku pozornosť, šokuje, vďaka nej si zapamätáte obsah a aj to, že nové nápady prebili aj všetky nedostatky. Neuveriteľné, ale pravdivé, sa mi hviezdičkami hodnotí ťažko. Skúsim to však diplomaticky, pretože určite ide o nadpriemernú snímku vytŕčajúcu z davu, hoci jej potenciál mohol režisér rozvinúť ešte o čosi viac.