Moonlight (2016)Žáner: dráma
Minutáž: 111 minút
Krajina: USA
Rok: 2016
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Barry Jenkins
Scenár: Barry Jenkins
Kamera: James Laxton
Hudba: Nicholas Britell
Strih: Joi McMilon, Nat Sandres

Hrajú: Mahershala Ali, Shariff Earp, Duan Sanderson, Alex R. Hibbert, Janelle Monáe, Naomie Harris a ďalší.

Moonlight je prvý film s výlučne černošským obsadením a zároveň prvý LGBT film, ktorý americká filmová akadémia vyhlásila za najlepší v danom roku. Aby toho rúhania a liberálnosti nebolo dosť, Joi McMillon je prvou černoškou nominovanou na Oscara za strih a Mahershala Ali získal sošku ako prvý moslimský herec. Oscary sa v roku 2017 vyhlasovali osemdesiatydeviatykrát.

Uvedené prvenstvá preto poukazujú skôr na konzervatívnosť, než progresívnosť Hollywoodu. Netreba sa čudovať: filmová akadémia reprezentuje establishment vo filmovom priemysle a akýkoľvek establishment funguje na princípe udržania jestvujúceho stavu (inak by prestal byť establishmentom).

Neznamená to, že v americkom filme alebo užšie v Hollywoode sa neprejavujú liberálne či ľavicové myšlienkové prúdy. No sú v komplikovanom vzťahu s alternatívnymi či súperiacimi ideológiami a ekonomickými záujmami. Produkty filmového priemyslu ani jednotlivo, ani sumárne nemôžu objektívne odrážať sociálne a politické podmienky v krajine.

Hollywood neprestane zo dňa na deň preferovať bielych hercov pred černochmi, hispáncami či aziatmi, mužov pred ženami, či mladých pred starými. Výročné vyhlasovanie cien je zdĺhavý prepychový rituál plný kázní, chválospevov a giest. V kázňach nepochybne zaznelo viacero politických výrokov či narážok, no najsilnejšie (aj politické) gestá sú samotné Oscary.

Moonlight (2016)

Vyhlásenie Moonlightu za najlepší film roka tak vnímam ako kolektívne politické gesto Akadémie, ktorým podporuje inkluzívnosť amerických hodnôt a amerického „spôsobu života“, na rozdiel od exkluzívneho, izolacionistického a diskriminačného prístupu súčasnej (trumpovskej) administratívy.

Hrdina Moonlightu je chlapec z neúplnej rodiny, černoch a gay. Je vylúčený už z najzákladnejšej rodinnej komunity: svojho otca nepozná, nemá súrodencov a matka sa mu odcudzuje pre postupujúcu závislosť na cracku. Stigma tzv. „crack baby“ ho vylučuje spomedzi vrstovníkov, k čomu sa v puberte pridruží menšinová sexuálna orientácia. Príslušnosť k černošskej chudobe mu bráni vo využívaní výhod iných skupín americkej populácie.

Triádu vylúčenia dopĺňa rozdelenie príbehu do troch kapitol podľa veku hrdinu: v prvej kapitole vystupuje Chiron ako chlapec (Alex Hibbert), v druhej je tínedžer (Ashton Sanders) a v tretej dospelý muž (Trevante Rhodes). Ako chlapec, schovávajúc sa pred skupinou šikanérov, Chiron stretáva Juana (Mahershala Ali). Juan si ho obľúbi, trávi s ním čas, naučí ho plávať, zastupuje mu otca.

Chiron vyrastá v Liberty City, černošskej štvrti Miami, odkiaľ pochádzajú aj režisér Barry Jenkins a autor predlohy Tarell Alvin McCraney. Naturalizovaný Kubánec Juan a jeho partnerka Teresa (Janelle Monáe, jedna z najvýraznejších predstaviteliek súčasného r&b) môžu Chironovi poskytnúť zázemie, aké mu chýba doma u matky Pauly (Naomie Harris), ktorá postupne rozpredáva skromné zariadenie domu na drogy a syna emocionálne zneužíva. Lenže Juan sa živí ako drogový díler a predáva crack aj Paule.

Moonlight (2016)

Pričítajte teda k černošským getám a gejom morálnu komplexnosť a film je stratený pre väčšinu divákov. Dokonca, napriek getu, drogám a zbrani v zábere, v deji nikoho nezabijú. Zomrie jedna postava, ale mimo obraz, dozvieme sa o tom iba z rozprávania ďalších postáv. Moonlight sa stavia do radu klasických vzťahových drám s malým počtom postáv, zasadených do nepriaznivého prostredia.

Hoci nemá s Hollywoodom alebo s rozšírenou predstavou Hollywoodu skoro nič spoločné, dokážu ho tam oceniť. A mali by sme to vedieť aj my. Pretože zdržanlivosť v rozprávaní je vzácnejšia než chuť zveličovať. A pretože autori štylizujú svoje náznakové rozprávanie do pôsobivých prostriedkov.

V soundtracku kontrastuje krehká orchestrálna hudba Nicholasa Britella so súčasným hip-hopom. Kameraman James Laxton vytvára širokouhlý obraz s perfektnými farbami, v scenériách sa striedajú zaprášené ulice Liberty City so sviežosťou oceánu a blízkych paliem, úzke chodby v Paulinom dome s presvetlenými rozmernými izbami u Teresy a Juana. Kamera skoro až s malickovským zápalom krúži okolo postáv, mení vašu perspektívu na ich konanie, núti vás prehodnocovať vytvorené úsudky.

Chiron patrí k hlavným hrdinom, ktorí hovoria málo, a tak sa snažíte emócie vyčítať z jeho výrazu a pohybov. Režisér Jenkins dokáže strategicky smerovať pozornosť do oblastí, kde sa tvorí význam, bez toho, aby diváka znásilňoval. V jednom z prvých záberov na dospelého Chirona vidíme veľký detail na jeho zlaté zuby (fronts). Pripomenieme si ich o niekoľko minút neskôr počas stretnutia s kamarátom z detstva Kevinom. Najskôr si ich Chiron sníma pred jedlom a Kevin ich spomína, keď hovorí, ako sa Chiron zmenil.

Moonlight (2016)

Zručnosť réžie (a kastingu) potvrdzuje aj jednoliatosť Chironovej postavy napriek trom rôznym predstaviteľom. Podľa Jenkinsových slov herci sa stretli až po natáčaní, takže práve jeho vedeniu treba pripísať spoločné prvky Chironovho charakteru, ktoré sa prejavujú u všetkých troch. Rozdelenie jednej postavy medzi troch hercov zároveň podporuje interpretáciu Chirona ako zástupcu celej spoločenskej vrstvy – mladých černochov z get, vyrastajúcich bez otcov a bez perspektívy na slušný život.

Napriek štylizácii a vizuálnej atraktivite Moonlight ostáva vnútorne pravdivým a poctivým filmom o nepríjemných a kontroverzných stránkach americkej súčasnosti. Je politický svojou témou, tým, o čom hovorí, nie tým, že uprednostňuje konkrétnu ideológiu a jej riešenie problémov. Áno, iste, aj inkluzívnosť sa dá nazvať ideológiou. Moonlight neospravedlňuje ani neodsudzuje svojich hrdinov, snaží sa ich predstaviť divákom tak, aby ich mohli pochopiť. Lebo títo ľudia nezmiznú, ak sa budeme tváriť, že neexistujú. Pod inkluzívnosťou nemyslím nič viac.