Malá ríša
Maličký film

„Nová slovenská romantická dráma s medzinárodným hereckým obsadením“ sa odohráva na sklonku druhej svetovej vojny a Slovenského štátu. Je rok 1944, horami sa presúva malá jednotka slovenskej armády, v doline sa im podarí nájsť bordel. Kým si ostatní užívajú, jeden z nich ani nepije, ani nelaškuje. A keď sú už všetci zalezení po izbách, on dezertuje. Na poslednú chvíľu, lebo len čo sa vzdiali, počuť z „hostinca“ výstrely.

Malá ríša vznikala v slovensko-islandskej koprodukcii. Dalo by sa pochopiť, že s ohľadom na divákov v zahraničí si producenti nerobili starosti so slovenským znením a nechali iba vyrobiť titulky. Ak by teda film mal predpoklady na uvedenie v zahraničných kinách. Lenže nemá. A titulkami odrádza aj potenciálnych slovenských divákov a diváčky. Ďalšia ukážka, ako to nerobiť.

Film bol vraj inšpirovaný predstavením Epic tanečného divadla Debris Company (2014). Predstavenie som nevidel a v synopse nachádzam maximálne nepriame súvislosti, ale dobre, inšpirácia je inšpirácia. Vo filmovom príbehu sa dezertér vracia do rodnej dediny k svojej žene Eve s prísľubom, že začnú odznovu. Zamestná sa u miestneho továrnika Bara a možno by zvyšok vojny prečkal v spokojnosti, keby sa tu neukázala Cat, jedna z pobehlíc z úvodu, ktorá si fešného vojaka zapamätala a tiež sa iba snaží prežiť.

Ak niekedy v priebehu deja zachytíte aj meno hlavnej postavy, neklame vás sluch. Skutočne sa volá Jack Kováč. Povedzme, že je to kreatívny stred medzi Johnom Smithom a Jankom Kováčom. Scenár písal Severoír Ewen Glass a s reáliami vojnového Slovenska narába voľne. Autori mohli vari aj upustiť od presného časového a priestorového zasadenia a hrať to na všeľudskú symboliku. No vybrali si takto. A nesú následky.

Postavy ani nerobia o toľko hlúpejšie rozhodnutia ako v iných romantických drámach. Keďže sa však príbeh odohráva počas vojny, v stávke sú životy a mohli by sme čakať aspoň nejakú dávku opatrnosti. Lenže to by nebola dráma, všakáno. Už Jackov návrat do dediny sa kríži so samovraždou. Pred Barom to s Evou hrajú na prepustenie zo služby kvôli zraneniu a vraj môžu ukázať doklady. Nemajú ich a Bar – hoci je podozrievavý a sviňa – si ich nevypýta.

Pri inej príležitosti Jack v okamihu uverí historke zatrpknutej kamarátky o tom, že ho Eva podvádzala s Barom. A nielenže uverí, ešte sa jej aj pomstí vlastnou neverou. Aspoň voči nemu nemusíme prechovávať žiadne sympatie a trápiť sa nad jeho tragickým skonom vo finále. O vyvolávanie emócií je snahy dosť: milostné scény, potraty, zabíjanie, spomalené zábery, dojímavá hudba.

Či si nejaké dojmy aj zakúsite, záleží na vašej schopnosti oslobodiť sa od vplyvu rôznych emocionálnych inhibítorov. Napríklad, že postavy z robotníckeho prostredia rozprávajú ako britskí buržuji pri čaji. Že v domácom alebo továrenskom prostredí si vždy pripadáte ako v kulisách, nie ako v žitom, funkčnom priestore. V továrni na muníciu sa v ktoromkoľvek okamihu zrejme vyskytuje nie viac než 20 zamestnancov. Nie preto, že ostatní sú v inej hale, pri iných strojoch, mimo záberu. Aj na Barovej svadbe, kam (predpokladám) pozval celú fabriku, sú s ním tí istí dvadsiati ľudia.

A ten istý dvojtucet obýva aj dedinu, čo zvlášť bije do očí v závere, keď sa dedinčania majú spontánne vzbúriť voči niekoľkým ozbrojeným policajtom. Predstaviť si dav desiatok, stoviek ľudí, ako ide proti zopár strelným zbraniam, nie je až také ťažké. Predstaviť si dvadsiatich proti piatim je už väčší problém. Hlavne to vyzerá čudne, až smiešne. A to pre svoje tragické finále antických rozmerov nechcete.

Mohli tvorcovia obrátiť na silnú stránku minirozpočet brániaci angažovaniu príslušného komparzu a stavbe či prispôsobeniu primeraných kulís? Asi ťažko, ale keď sa už inšpirujú súčasným divadlom, mohli vyskúšať von Trierov postup z Dogville (2003) a celý film inscenovať v štúdiu. Priznať kulisy, priznať umelosť príbehu a filmu, uhrať to na experiment. A ešte sa aj odvolať na Brechta (ako sa naň odvoláva synopsa predstavenia Epic).

Snímka je však prezentovaná v realistickom kóde (Slovensko, 1944). V tom prípade sa chýbajúci komparz a kulisy chátrajúcej továrne (Siderit v Nižnej Slanej) s farbou opadávajúcou zo stien riaditeľovej kacelárie nedajú ospravedlniť ako experiment. Čo by ten experiment aj pokrýval? Historku dedinského dezertéra a ladies mana, ktorého prežitie závisí na tom, či sa kurvička hrajúca aj za partizánov aj za fašistov, rozhodne odhaliť jeho identitu? V roku 2019 už tiež nie je nijaká odvaha vykresľovať partizánov ako morálne problematických.

Z Malej ríše napriek zahraničnej koprodukcii kričí miestna malosť. Vedenie príbehu a dialógov núti niektorých hercov prehrávať, iní akoby mali problém uveriť, čo ich postava stvára (napríklad Lachlan Nieboer v hlavnej úlohe). Režijné riešenia Petra Magáta, debutanta v celovečernom filme, sú tuctové ako jeho komparz. Našťastie, slovenskí diváci sa o tom poväčšine sami nedozvedia. A zahraniční už vôbec.

---