Lost Girls © 2020 Netflix Lost Girls © 2020 Netflix

Netflix priniesol minulý piatok filmovú novinku inšpirovanú skutočnými udalosťami. Smutný a tajomný príbeh zrežírovala ako svoju hranú prvotinu dokumentaristka Liz Garbus podľa knihy investigatívneho novinára Roberta Kolkera.

dráma, triler
2020 / 95 min. / MP 15

Originálny názov
Lost Girls

USA

Réžia
Liz Garbus
Scenár
Michael Werwie
Matka troch dcér Mari Gilbertová (Amy Ryan) robí všetko preto, aby sa postarala o svoje dve deti, s ktorými žije. S najstaršou dcérou má zjavne rozporuplný a zďaleka nie ideálny vzťah, no keď už sa majú stretnúť, Mari neskrýva veľkú radosť. Tá však pominie po tom, čo sa Shannan (jej dcéra) neukáže na dohodnutej večeri a neozýva sa ani počas niekoľkých nasledujúcich hodín. Zúfalá Mari skúša robiť všetko preto, aby prebrala políciu a aby sa podarilo jej dcéru vypátrať. Mužom zákona je však, zdá sa, jej iniciatíva ukradnutá. Zrejme aj preto, že Shannan bola prostitútkou a ako sa neskôr ukáže, ani s jej mamou nevyzerá všetko úplne ružovo.

Nemusíte byť génius, aby ste pochopili hlavnú myšlienku filmu. Samozrejme, boj zúfalej matky proti nečinnosti polície a snaha o záchranu svojej dcéry je vďačným námetom. V kinematografii sa objavil už veľakrát, niekomu sa už môže zdať ako klišé. A naozaj, dookola opakovaný koncept je sám o sebe obohraný. K tomu všetkému sa vo filme objaví tak veľa očakávaných scén, reakcií jednotlivcov a motívov správania, až sa zdá, že tvorcom chýba trochu viac odvahy. Odvahy skúsiť dej ozvláštniť a zaujať aj niečím iným, než len postupmi, ktoré zaručene fungujú.

Režisérka si však stoj čo stoj chcela urobiť film o bojujúcich ženách. Až sa zdá, že všetko ostatné išlo bokom a to je škoda. Napríklad aj preto, že vyšetrovanie získava zaujímavé vrstvenie, ale je len okrajovou súčasťou deja, ktorému dominuje najmä spolupatričnosť matiek a sestier obetí a sila aktivizmu. Zvolenú cestu režisérky treba rešpektovať, nezobrazila to zle, ale je to úprimne povedané trochu nuda.

Pridlhé vyšetrovanie a hľadanie sériového vraha prostitútok má za úlohu ukázať nefunkčný systém. Boj tých, ktorí prišli o blízkych, je zobrazený verne, a to najmä vďaka hlavnej predstaviteľke. Amy Ryan sa zhostila svojej úlohy veľmi dobre. Matka, ktorú nikto neberie vážne, bojovníčka proti polícii, aj vyšetrovateľka na vlastnú päsť. Pre seba si „kradne“ väčšinu času na obraze, kde jej zdatne sekundujú Gabriel Byrne (Muž so železnou maskou) ako nie celkom kompetentný vyšetrovateľ, Dean Winters (Brooklyn 99) ako nie celkom empatický policajt a vychádzajúca hviezda Thomasin McKenzie (Králiček Jojo) ako nie celkom chápajúca prostredná dcéra.

Lost Girls © 2020 Netflix

Herecké výkony tak problémom nie sú, skôr sa ako problematické ukazujú očakávania diváka. Ak čakáte detektívku, v ktorej bude jasné, kto je vrahom, čakáte zbytočne. Ak čakáte zaujímavé vyšetrovateľské postupy či gradáciu deja pri stále nových dôkazoch, ani toho sa nedočkáte. Toto je totiž sociálna dráma o nefunkčných rodinách, o okraji spoločnosti aj o tom, že boj za spravodlivosť nemusí mať vždy šťastný koniec. Nečakajte ani dramatický záver, ten prebehne akosi prirýchlo a len doplnené scény pred titulkami prezradia zopár potrebných detailov. Čo sa neodhalí, to je tvár stratenej dcéry. Ani na chvíľu, maximálne v spomienkových videách. Zaujímavý ťah tvorcov nijako nevyrušuje, zámerom je možno zdôrazniť, ako veľmi neosobné môžu medziľudské vzťahy byť a ako málo niekedy vieme o tom druhom.

Tak či onak, dráma Lost girls priniesol neuspokojivý záver, ale do veľkej miery aj neuspokojivý zážitok pre diváka. Svojské tempo rozprávania deja a priveľa klišé sú hlavnými nedostatkami. Väčšia odvaha tvorcov chýba tak, ako chýbajú dôkazy v prípade sériového vraha na Long Islande. Každopádne, film nie je vyslovene zlý, preto možno stojí za pokus dať mu šancu. V týchto dňoch naň budete mať zrejme dosť veľa času.