Kde je moje telo? (J'ai perdu mon corps) © 2019 Netflix Kde je moje telo? (J’ai perdu mon corps) © 2019 Netflix

Mladý Naoufel nám môže na prvý pohľad pripadať ako trochu neohrabaný a nespoľahlivý chalan. Je veľmi tichý a zdá sa, že svoj život doslova iba prežíva. Niet sa ani čomu čudovať, keď sa prostredníctvom putovania jeho ruky dozvieme, čím všetkým sa musel pretĺkať.

animovaný, dráma, fantasy
2019 / 81 min. / MP 12

Originálny názov
J’ai perdu mon corps

Francúzsko

Réžia
Jérémy Clapin
Scenár
Jérémy Clapin, Guillaume Laurant
J’ai Perdu Mon Corps je tento rok jedným z najlepšie hodnotených animovaných filmov, ak nie rovno najlepší. Okrem mnohých iných ocenení si odniesol aj jedno z najprestížnejších z festivalu v Cannes. To hovorí o kvalite tohto filmu od Jérémyho Clapina. Veľa sa o ňom hovorí aj v súvislosti s nomináciou na cenu Oscar, avšak nominácie na Zlatý glóbus ho z nejakého dôvodu obišli. J’ai Perdu Mon Corps je pôvodne vo francúzskom znení, no v anglickom dabingu postavám požičali hlas herci Dev Patel, Alie Shawkat a George Wendt.

Film je prevažne založený na retrospektívach. Z týchto spomienok vyplýva, že Naoufel mal milujúcich rodičov a krásne detstvo. No skôr než na jeho vzťah s rodičmi sa tento čiernobiely návrat do minulosti zameriava na Naoufelov vzťah s rukou – akokoľvek čudne to môže znieť. Vidíme tu momenty, ktoré strávil na pláži, pozorujúc, ako sa mu piesok sype pomedzi prsty, ako sa mu po dlani rozlieva voda, ako kládol prsty na klavírne klávesy, keď ho jeho matka učila hrať. Dokonca aj to, ako nikdy nebol schopný chytiť muchu, zatiaľ čo mu jeho otec trpezlivo vysvetľoval, aby mieril do strany. Detstvo mu však skončilo priskoro.

Naoufelov príbeh sa prelína s príbehom odrezanej ruky, ktorá sa z ničoho nič ocitá v chladničke strašidelného laboratória. Podarí sa jej utiecť, no vonku sa stretáva s ďalšími životu-ohrozujúcimi situáciami, ako sú potkany v metre, vtáci a napokon aj samotní ľudia. A keďže ruka nevie rozprávať, musíme jednoducho s napätím čakať a veriť, že vie čo robí.

Dej sa nám na prvý pohľad môže zdať ako klišé príbeh mladého chlapca, pretĺkajúceho sa životom, pričom sa veľmi absurdným spôsobom zamiluje do dievčaťa iba vďaka jej hlasu. Počas toho si pripomína detstvo a do toho celého sa pripája aj dobrodružstvo ruky putujúcej Parížom.

Kde je moje telo? (J’ai perdu mon corps) © 2019 Netflix

Je však potrebné venovať mu oveľa viac pozornosti. Miestami to vyzerá, že Naoufel je rozprávačom príbehu (aj keď trochu nespoľahlivým), no opak je pravdou. Všetky udalosti, ktoré Naoufel zažíva, sú len spomienkami a práve príbeh ruky je ten, ktorý sa odohráva v prítomnosti. Zúfalo sa snaží nájsť si cestu k svojmu majiteľovi, lenže neskôr zistíme, že zbytočne.

Clappinovo kreslené zobrazenie Paríža je pastvou pre oči. Vo filme sa nachádzajú rôzne zábery, kedy si môžeme všimnúť prepracované detaily scenérie mesta, no postavy a najmä Naoufel zostávajú akoby neúplné. Tento jav môže aj nemusí mať nejaké vysvetlenie, jednou z teórií by mohlo byť aj to, že Naoufel sa počas celého filmu snaží nájsť samého seba, a tak jeho postava zostala, ako už bolo spomenuté, neúplná aj navonok.

J’ai perdu mon corps stavia dialógy do úzadia a sústreďuje sa na vizuálne prerozprávanie príbehu, hlavne keď sledujeme počínanie ruky. K jeho gradácii a napínavosti z veľkej časti prispieva aj soundtrack of Davida Levyho. V niektorých scénach budete lapať po dychu.