Ľúbostný list žurnalistike alebo tri zvláštne príbehy, ktoré sa dostali do špeciálnej edície amerických novín so sídlom vo Francúzsku s názvom Francúzska depeša Liberty, Kansas Evening Sun. Svet filmu by sa nezaobišiel bez svojráznych a esteticky príjemných diel Wesa Andersona, rovnako ako by sa filmy Wesa Andersona nezaobišli bez symetrie, výrazných farieb s dialógmi s charakteristickým humorom. Nič z toho nechýbalo ani vo Francúzskej depeši, ktorý je zatiaľ asi najviac Wes Andersonovským filmom, aký kedy nakrútil.
The French Dispatch of the Liberty, Kansas Evening Sun
komédia, dráma, romantický
2021 / 108 min. / MP 12
USA / Nemecko
Réžia
Wes Anderson
Scenár
Wes Anderson
Dalo by sa povedať, že Francúzska depeša je kombináciou nie len špecifických Andersonových trópov, ale aj filmov. Nechýbajú tu čiernobiele časti, animácia, dramatická a veľmi pohyblivá práca s kamerou. To isté platí aj pre všetkých zúčastnených aktérov a obsadený je hádam celý telefónny zoznam Andersonových kontaktov, pretože v tejto snímke sa objavil hádam každý. Ak ste oboznámení s jeho predchádzajúcou tvorbou, mnohé z týchto tvárí vám prídu povedomé (Owen Wilson, Adrien Brody, Tilda Swinton či Bill Murray).
Avšak, skôr ako o ľúbostnom liste žurnalistike (konkrétnejšie ide o uctenie si Andersonovho obľúbeného magazínu New Yorker), by sme mohli hovoriť o tom, že film zachytáva túžbu Wesa Andersona sa fyzicky spojiť s Francúzskom a jeho kultúrou. Romantizuje všetky možné zákutia a ulice tejto krajiny, i keď možno trochu stereotypne, ale práve o to ide. Úprimne, osobne mu to nemám za zlé. Zjavné je aj to, že Anderson sa očividne inšpiroval aj ikonickými francúzskymi režisérmi ako Jean-Luc Godard či Jacques Tati.
Príbeh antalogicky rozpráva o troch nevšedných príbehoch zverejnených v neslávnych amerických novinách, ktoré na seba nijako nenadväzujú, no spája ich hravá nepredvídateľnosť a tak trochu aj absurdita. Autormi príbehov sú tí, ktorí boli oných udalostí aj súčasťou. Rubriku spúšťa Owen Wilson, alias cyklistický nadšenec a reportér Herbsaint Sazerac so svojim sprievodcom po mestečku Ennui-sur-Blasé, ktoré je základňou novín (v preklade Nuda nad Apatiou). Prvý príbeh rozpráva o väzňovi/umelcovi Rosenthalerovi, ktorého múzou a taktiež aj životnou láskou bola jeho dozorkyňa. Otrávený životom si odpykával doživotný trest za vraždu a chcel s ním skoncovať. Tam vonku ho však ľudia uctievali ako ikonu vo svete umenia. Lea Sydeoux a Benicio Del Toro mali medzi sebou ako hlavní protagonisti tejto časti perfektnú chémiu.
Ďalším príbehom boli protesty študentov s výstižným mottom „študenti sa hnevajú“. Presnejšie išlo o žurnalistku pani Krementzovú, verejnosťou označovanú za starú dievku, ktorá sa nikdy do ničoho nemiešala, i keď by mala. Aby urobila svoj život o niečo záživnejším, začala mať pletky s miestnym mladým revolucionárom Zeffirelim. Dokopy ich dalo jeho radikálne, no trochu zmätené manifesto. Frances McDormand v roli novinárky vynikala svojou (na prvý pohľad) nevýraznosťou a čiernobiely efekt dodával ešte viac na pochmúrnosti jej života a osudu. Timothée Chalamet spolu s Lynou Khoudri a ďalšími mladými hercami perfektne vystihli atmosféru a rozpoloženie rozhnevaného študentského davu zničeného vojnou a režimom.
Posledný príspevok do novín pridal spisovateľ Roebuck Wright, ktorý prerozpráva od slova do slova svoju vlastnú knihu o tom, ako ho raz pozval na večeru samotný komisár mestečka Ennui, ktorú pripravil vychýrený šéfkuchár Nescaffier. A počas tohto gustiózneho večera boli všetci zároveň súčasťou aj únosu a šťastného návratu komisárovho syna. Hlavným hrdinom nebol vo všetkých smeroch na konci dňa nikto iný, než Nescaffier. Filmová sekvencia policajnej naháňačky bola v tejto časti pretvorená na animáciu pripomínajúcu komiks. I s minimom slov a dialógov bola táto vsuvka v príbehu pastvou pre oči. V porovnaní s predchádzajúcimi príbehmi bol tento o niečo melancholickejší, no môžeme ho označiť za dojemnú poctu spisovateľovi Jamesovi Baldwinovi a jeho posolstve o tom, že autor nemá byť súčasťou príbehu, ktorý tvorí. Jeffrey Wright ako hlavná no v skutočnosti vedľajšia postava príbehu toto posolstvo vystihol perfektne.
Film v rámci všetkých svojich pasáží vzdáva hold rôznym kreatívnym činnostiam, ktorými si obohacujeme život. Či už je to maľba, varenie, písanie, túžba zmeniť svet – všetko je to svojim spôsobom umenie a Wes Anderson tu na tento fakt subtílne poukazuje. Jediným mínusom je, že divák sa možno občas stratí v tom šialenom zhluku farieb a širokom spektre tém, hlavne ak si film zapne s očakávaním nejakej oddychovky.