Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun
Všetko, čo vám v iných novinách nepovedia

Ľúbostný list žurnalistike alebo tri zvláštne príbehy, ktoré sa dostali do špeciálnej edície amerických novín so sídlom vo Francúzsku s názvom Francúzska depeša Liberty, Kansas Evening Sun. Svet filmu by sa nezaobišiel bez svojráznych a esteticky príjemných diel Wesa Andersona, rovnako ako by sa filmy Wesa Andersona nezaobišli bez symetrie, výrazných farieb s dialógmi s charakteristickým humorom. Nič z toho nechýbalo ani vo Francúzskej depeši, ktorý je zatiaľ asi najviac Wes Andersonovským filmom, aký kedy nakrútil.

Dalo by sa povedať, že Francúzska depeša je kombináciou nie len špecifických Andersonových trópov, ale aj filmov. Nechýbajú tu čiernobiele časti, animácia, dramatická a veľmi pohyblivá práca s kamerou. To isté platí aj pre všetkých zúčastnených aktérov a obsadený je hádam celý telefónny zoznam Andersonových kontaktov, pretože v tejto snímke sa objavil hádam každý. Ak ste oboznámení s jeho predchádzajúcou tvorbou, mnohé z týchto tvárí vám prídu povedomé (Owen Wilson, Adrien Brody, Tilda Swinton či Bill Murray).

Avšak, skôr ako o ľúbostnom liste žurnalistike (konkrétnejšie ide o uctenie si Andersonovho obľúbeného magazínu New Yorker), by sme mohli hovoriť o tom, že film zachytáva túžbu Wesa Andersona sa fyzicky spojiť s Francúzskom a jeho kultúrou. Romantizuje všetky možné zákutia a ulice tejto krajiny, i keď možno trochu stereotypne, ale práve o to ide. Úprimne, osobne mu to nemám za zlé. Zjavné je aj to, že Anderson sa očividne inšpiroval aj ikonickými francúzskymi režisérmi ako Jean-Luc Godard či Jacques Tati.

Príbeh antalogicky rozpráva o troch nevšedných príbehoch zverejnených v neslávnych amerických novinách, ktoré na seba nijako nenadväzujú, no spája ich hravá nepredvídateľnosť a tak trochu aj absurdita. Autormi príbehov sú tí, ktorí boli oných udalostí aj súčasťou. Rubriku spúšťa Owen Wilson, alias cyklistický nadšenec a reportér Herbsaint Sazerac so svojim sprievodcom po mestečku Ennui-sur-Blasé, ktoré je základňou novín (v preklade Nuda nad Apatiou). Prvý príbeh rozpráva o väzňovi/umelcovi Rosenthalerovi, ktorého múzou a taktiež aj životnou láskou bola jeho dozorkyňa. Otrávený životom si odpykával doživotný trest za vraždu a chcel s ním skoncovať. Tam vonku ho však ľudia uctievali ako ikonu vo svete umenia. Lea Sydeoux a Benicio Del Toro mali medzi sebou ako hlavní protagonisti tejto časti perfektnú chémiu.

Ďalším príbehom boli protesty študentov s výstižným mottom „študenti sa hnevajú“. Presnejšie išlo o žurnalistku pani Krementzovú, verejnosťou označovanú za starú dievku, ktorá sa nikdy do ničoho nemiešala, i keď by mala. Aby urobila svoj život o niečo záživnejším, začala mať pletky s miestnym mladým revolucionárom Zeffirelim. Dokopy ich dalo jeho radikálne, no trochu zmätené manifesto. Frances McDormand v roli novinárky vynikala svojou (na prvý pohľad) nevýraznosťou a čiernobiely efekt dodával ešte viac na pochmúrnosti jej života a osudu. Timothée Chalamet spolu s Lynou Khoudri a ďalšími mladými hercami perfektne vystihli atmosféru a rozpoloženie rozhnevaného študentského davu zničeného vojnou a režimom.

Posledný príspevok do novín pridal spisovateľ Roebuck Wright, ktorý prerozpráva od slova do slova svoju vlastnú knihu o tom, ako ho raz pozval na večeru samotný komisár mestečka Ennui, ktorú pripravil vychýrený šéfkuchár Nescaffier. A počas tohto gustiózneho večera boli všetci zároveň súčasťou aj únosu a šťastného návratu komisárovho syna. Hlavným hrdinom nebol vo všetkých smeroch na konci dňa nikto iný, než Nescaffier. Filmová sekvencia policajnej naháňačky bola v tejto časti pretvorená na animáciu pripomínajúcu komiks. I s minimom slov a dialógov bola táto vsuvka v príbehu pastvou pre oči. V porovnaní s predchádzajúcimi príbehmi bol tento o niečo melancholickejší, no môžeme ho označiť za dojemnú poctu spisovateľovi Jamesovi Baldwinovi a jeho posolstve o tom, že autor nemá byť súčasťou príbehu, ktorý tvorí. Jeffrey Wright ako hlavná no v skutočnosti vedľajšia postava príbehu toto posolstvo vystihol perfektne.

Film v rámci všetkých svojich pasáží vzdáva hold rôznym kreatívnym činnostiam, ktorými si obohacujeme život. Či už je to maľba, varenie, písanie, túžba zmeniť svet – všetko je to svojim spôsobom umenie a Wes Anderson tu na tento fakt subtílne poukazuje. Jediným mínusom je, že divák sa možno občas stratí v tom šialenom zhluku farieb a širokom spektre tém, hlavne ak si film zapne s očakávaním nejakej oddychovky.