Do slovenských kín vstúpil ambiciózny film Cenzorka. Ešte pred oficiálnou premiérou zaujal ocenením za najlepší scenár na prestížnom filmovom festivale v Benátkach. Okrem toho sa stal slovenskou snímkou, ktorá zabojuje o Oscara v kategórii pre cudzojazyčné filmy.
Cenzorka
dráma
2021 / 93 min. / MP 15
Slovensko / Ukrajina / Česká republika
Réžia
Peter Kerekes
Scenár
Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský
Dej filmu Cenzorka sa odohráva v skľučujúcom prostredí ženskej väznice v ukrajinskej Odese. Vstupuje do nej Lesja, odsúdená za zabitie svojho manžela. Lesja je tehotná, čaká svoje prvé dieťa. Po príchode na výkon trestu zisťuje, že nie je jedinou, ktorá je v radostnom očakávaní.
Dieťa si Lesja môže nechať pri sebe, niekoľkokrát do týždňa sa s ním môže hrať a kojí ho. To však len do momentu, kým jej malý chlapček oslávi tretie narodeniny. Potom ho musí do starostlivosti zveriť niekomu inému alebo pôjde do domova. To je však problém. Manžel je na druhom svete, matka so sestrou nemajú prostriedky a svokrina podmienka pre výchovu dieťaťa je pre Lesju neprijateľná.
Vo väzení je aj dozorkyňa Irina. Dennou rutinou je pre ňu čítanie pošty určenej pre odsúdené, (ne)trpezlivé vysvetľovanie pravidiel ženám vo väznici a takisto počúvanie nariekania svojej matky, ktorá by najradšej videla zaťa a vnúčatá. Irina sa snaží, ale to nestačí.
Cenzorka režiséra Petra Kerekesa balansuje na hrane dokumentu a hraného filmu. Pôvodne malo byť zámerom natočiť práve dokument, v procese predprípravy sa však plány produkčného tímu zmenili. Snímka je však stále výrazne ovplyvnená realitou a príbehmi, ktoré si tvorcovia vypočuli za múrmi väznice. Spomínané balansovanie na hrane tu zdôrazňuje aj fakt, že okrem predstaviteľky Lesje sa v Cenzorke stretne divák zväčša s protagonistami bez hereckých skúseností.
Medzi ženami zabíjajúcimi svojich mužov či ich milenky netreba čakať výrazné zápletky. Dej filmu plynie pomaly, pokojne, v pomerne veľkom časovom úseku sa presúvame bez výraznejších výkyvov. Mení sa doba, menia sa detaily v živote odsúdených. Tehotenstvo, kojenie, čakanie na skrátenie trestu, presviedčanie blízkych, aby sa o dieťa postarali. Všetko tak nejak plynie a zásadný šokujúci zvrat neprechádza. Dianie za múrmi väznice je statické, rovnako ako nekonečný kolobeh v jeho vnútri.
V tejto rutine vyniknú autentické emócie, ktoré sú s výrazným náskokom najväčšou devízou Cenzorky. Vcítiť sa do života hrdiniek filmu sa podarí prakticky okamžite. Ešte aj humor, ktorý je tu v malých dávkach prítomný, pobaví o čosi srdečnejšie. Práve emočná stránka nahrádza chýbajúce vytrhnutie z dejovej letargie.
Obmedzená psychológia postáv sa režisérovi dá odpustiť, veď stále ide do veľkej miery o dokumentárny náhľad. Čo sa mi už odpúšťa ťažšie, to sú scény, ktoré mi prišli nadbytočné. Prekvapilo ma autentické zobrazenie pôrodu v úplnom úvode filmu. Možno sa nejaký slabší žalúdok práve kvôli nemu porúča z filmu skôr, preto neviem, či bolo nutné ho zobrazovať až takto explicitne. Niektorým scénam by navyše svedčalo skrátenie. Na druhej strane, chýbalo viac výpovedí jednotlivých odsúdených, pretože práve ich motívy a plány do budúcna zaujali a svojsky pobavili. Rovnako ako rozsudky prenášané naživo cez tablet.
Ak máte šancu, choďte na Cenzorku do kina. Ide o výnimočný počin, ktorý možno nesadne každému, rozhodne však patrí medzi to najlepšie, čo slovenská kinematografia za posledné roky priniesla. Artový film, ľahko stráviteľný aj masovému divákovi, má čo povedať. Treba mu držať palce a podporiť ho.