Bolesť a sláva (2019). © Magic Box Slovakia

Originálny názov
Dolor y gloria

dráma
2019 / 108 min. / MP 12
Španielsko

Réžia
Pedro Almodóvar
Scenár
Pedro Almodóvar
Po troch rokoch prichádza španielsky matador Pedro Almodóvar s novým filmom. Po vlažne prijatej Juliette, ktorú sprevádzal aj mediálny škandál a určite ovplyvnil aj návštevnosť, uviedol osobne v Cannes novú snímku v hlavnej súťaži. Avšak Zlatá Palma opäť putovala do Ázie.

Do svojho najnovšieho počinu zakomponoval dva silné elementy, zdobiace už jeho mnohé predošlé filmy. V špeciálnej role sa objavuje Penélope Cruz a hlavnú postavu si strihol Antonio Banderas už v ôsmej spolupráci s režisérom. Jeho kariéru naštartoval práve Almodóvar v roku 1982 a po dlhej a plodnej spolupráci prišlo aj významné uznanie. Banderas totiž na festivale v Cannes získal cenu za najlepší herecký výkon. Ako sám v ďakovnej reči pripomenul, bol nominovaný snáď na každú cenu okrem Oscara, no až teraz prvýkrát stál na pódiu. Nečudo, že najväčšie ďakujem patrilo práve legendárnemu režisérovi, ktorého pokladá za mentora.

V najnovšej snímke je Almodóvar nesmierne osobný. Stretávame sa so starnúcim režisérom Salvatorom Mallom, polozabudnutým klasikom, ktorý za svoju bohatú kariéru nazbieral nespočetne veľa úspechov doma i v zahraničí. V súčasnosti však žije v samote, už dávno nič nenatočil a zoznam diagnóz, ktoré ohrozujú jeho každodenný život, sa zdá byť nekonečný.

Práve chatrné zdravie spôsobuje, že režisér vyzerá byť za zenitom a neschopný tvoriť. Život v samote luxusného bytu, kde pomaly upadá do zabudnutia, rozhýbe výročie jeho najslávnejšieho filmu, ktorý má znova uviesť do kín v digitalizovanej verzii. Po 32 rokoch sa tak stretáva s hlavným hercom svojej najväčšej klasiky Albertom (Asier Etxeandia). Jeho sláva takisto upadla, no kvôli inému démonovi – heroínu.

Práve toto stretnutie ovplyvní prázdny život chorého a zroneného muža. Salvator, konfrontovaný so svojou minulosťou, sa uzatvára ešte viac, a k sebe pustí iba dávno zabudnutého priateľa, drogy, bolesť a spomienky na minulosť. Film tak divák môže sledovať z dvoch paralelných dejových línií. Okrem starnúceho Salvatora sa stretávame aj s jeho mladšou verziou, pričom divákovi odkrýva svoje spomienky na rané detstvo, matku (Penélope Cruz) i dospievanie – sledujeme cestu muža, ktorého od prázdnoty zachránili filmy.

Bolesť a sláva (2019). © Magic Box Slovakia

Prudko osobná spoveď trošku pokrivkáva po obsahovej stránke. V pomerne vláčne plynúcom príbehu sa motívy často opakujú. Herci hrajú fantasticky, avšak náročnejšiemu divákovi v poslednej časti filmu môže prekážať to, ako klame telom. Vizuálny zážitok kazí trocha naivný scenár, plný náhod, ktoré až príliš zapadajú do toho, aby sa dej mal od čoho odraziť a pokračovať v melancholickom duchu ďalej.

Odkrývanie mozaiky Salvatorvho príbehu plynie rýchlo najmä pre kinofajnšmekrov, ktorí berú film ako niečo viac než len oddych a mentálny výplach pri Transformeroch. Bolesť a sláva je veľmi silná emocionálna výpoveď. Almodóvar tu pre seba a divákov robí to, čo Fellini so svojím 8½ (v jednej scéne dokonca vidno plagát k tomuto filmu). Zamýšľa sa nad pozíciou a vplyvom filmu v našich životoch. Formálne snímka hýri farbami, neskutočne dobre sa na ňu pozerá, scény zo Salvatorovho detstva pôsobia až magicko-realisticky a dopĺňa ich úžasná hudba dvorného skladateľa Alberta Iglesiasa, ktorý si takisto z Cannes odniesol cenu za najlepší soundtrack.

Almodóvar je známy svojim excentrickým prejavom vo filmovej reči i výberom kontroverzných tém, ktorými naštartoval svoju kariéru. Tá neskôr vyústila vo vyzretého tvorcu so svojským rukopisom a silnými charaktermi. Ako je uňho zvykom, nevyhneme sa témam sexuality, rodičovského puta, sebauznania i posúvania morálnych hraníc. No Bolesť a sláva nie je extravagantným počinom. Tento film je komornejší, pomalší a citlivejší ako čokoľvek, čo Almodóvar doteraz natočil. Je skôr meditáciou a psychohygienou jedného z najvplyvnejších európskych tvorcov posledných dekád.

Bolesť a sláva (2019). © Magic Box Slovakia

To však neznamená, že táto nostalgická a osobná óda nie je príjemná na pozeranie. Režisér je v nej takmer nahý, keďže veľká časť života hlavnej postavy je analógiou Almodóvarových vlastných skúseností. Reálne zážitky režiséra sa prekrývajú s fikciou, no snímka pôsobí tak, že diváka nemusí vôbec zaujímať, čo z toho je skutočne pravda. Banderas neimituje svojho mentora, dáva mu vlastnú osobnú gráciu a vytvára veľmi silného hlavného hrdinu, s ktorým sympatizuje celé kino. Istým vybočením zo snahy čo najviac zasiahnuť diváka je scéna so strateným obrazom. Záverečné minúty však poriadne zalomcujú s emóciami aj odolnejších jedincov a snímka doznieva aj dávno po záverečných titulkoch.

Pedro starne a nevyhýba sa prehodnocovaniu vlastnej kariéry, ktorá číta cez 20 filmov. Osobná dráma s veľmi vhodným názvom je pre jeho fanúšikov jednoznačne perlou, no je to snímka, ktorá zaujme aj divákov, ktorí o Almodóvarovi nepočuli alebo ho dlho prehliadali. Nevyhnem sa pocitu, že ak sa raz ohliadneme za jeho bohatou kariérou, tento film nebude medzi výberom toho najlepšieho z najlepšieho. Za posledné roky je to však jednoznačne autorov najsilnejší film, ktorý stojí za váš čas.