Sľúbená druhá časť článku o Projekte 100 sa pozrie na zúbok novému animovanému svetovému unikátu z preslávenej Švankmajerovej dielne a filozofickej dráme Biela stuha, ktorá sa zamýšľa nad výchovou, násilím a spojením s ideológiou. Ostatná trojica filmov zdieľa podobu tému: v dráme poľského filmového veterána Adrzeja Wajdu si pohovoríme o láske a smútku z jej straty; v kultovej romantickej komédii Harold a Maude sa s ľahkosťou a čiernym humorom užíva život a imituje smrť; v severskej dráme Zmluva s Vrahom si radový úradník začne vážiť život.
Prežiť svoj život (teória a prax)
Najnovší film Jána Švankmajera zažije svoju slovenskú premiéru vo filmových kluboch len pár dní po medzinárodnej premiére na 67. ročníku medzinárodného filmového festivalu v Benátkach. Animovaná komédia známeho českého filmára sa premietala nesúťažne popri snímkach Martina Scorseseho, Bena Afflecka či Dennisa Hoppera. Prežiť svoj život je česko-slovenskou koprodukciou podporenou českým fondom pre podporu a rozvoj kinematografie, Českou televíziou, projektom Eurimages, slovenským Ministerstvom kultúry a programom MEDIA. Hlavný kameraman Juraj Galvánek je zároveň i slovenským koproducentom filmu. Rozpočet filmu sa zastavil až pri 35 miliónoch českých korún, čo omnoho predčilo Švankmajerove prvotné odhady.
Prežiť svoj život (teória a prax) vznikol na základe Švankmajerovho sna „na pokračovanie“, ktorý si zapisoval. Je to psychoanalytická komédia o starnúcom Evženovi, ktorý žije dva životy – jeden skutočný a druhý vo svojich snoch. V realite má manželku Miladu, v snoch mladú milenku Evženiu, ktorá čaká jeho dieťa. Výkladom jeho snov sa dozvedáme o zabudnutej detskej traume, ktorá je zdrojom Evženovho strachu zo života. V hlavných úlohách sa predstaví česko-slovenské obsadenie, ktoré vedie trojica Václav Helšus, Klára Issová a Zuzana Kronerová. Herci sa na nakrúcaní nikdy nestretli a svoje úlohy hrali vždy sami – len oni a kamera. Ich farebné fotografie s rozfázovanými pohybmi sa potom animovali na čiernobielom pozadí. Film miestami dopĺňajú aj hrané scény. Tento spôsob animácie je celosvetovým unikátom a len potvrdzuje Švankmajerove renomé priekopníka v tejto oblasti. Na náročnú prácu si režisér najal mladých animátorov z celého sveta, takže by ste v jeho štúdiu v Knovíze blízko pri Prahe natrafili na študentov z Japonska, Francúzska, Turecka, Holandska, Česka a Nového Zélandu.
Zmluva s vrahom
Najznámejší fínsky režisér a scenárista Aki Kaurismäki je synonymom kvalitnej kinematografie a pre mnohých už teraz kultovým režisérom svetového charakteru. Kaurismäki odvodzuje svoju tvorbu hlavne od Roberta Bressona a najväčších mien francúzskeho poetického realizmu (obzvlášť veľkou inšpiráciou bol pre neho Jean Vigo). Jeho režisérskym debutom bolo spracovanie klasického príbehu Zločin a trest (1983). Všetky jeho diela sú situované do prostredia pracujúcej triedy, ktoré si štylizuje. Kamera jeho očami ani dnes nezachytáva počítače či mobilné telefóny. V Kaurismäkiho snímkach sa ešte neobjavil žiaden model auta vyrobeného po roku 1962. Filmová hudba, ktorá akoby sa šírila z diaľky, zo starého jukeboxu či z vinylových platní, dotvára túto jedinečnú alternatívnu realitu. K jeho najvýznamnejších dielam sa radia Leningrad Cowboys Go America (1989), Varjoja paratiisissa (Shadows in Paradise, 1986), Ariel (1988), Tulitikkutehtaan tyttö (The Match Factory Girl, 1990), Zmluva s vrahom (1990), La vie de bohème (1992) a Muž bez minulosti (2002). Mnohé si odniesli ceny z prestížnych festivalov ako napr. z Cannes či z Berlína. Kaurismäki však tvrdohlavo ignoruje ocenenia za veľkou mlákou a udeľovanie Oscarov v minulosti bojkotoval ako protest proti zahraničnej politike USA.
Zmluva s vrahom je jediným po anglicky hovoreným filmom Kaurismäkiho kariéry. Odohráva sa v Londýne, kde sa aj nakrúcal. Tu žije Francúz Henri Boulanger, ktorého po pätnástich rokoch v práci vyhodia. Bez zamestnania stratí jeho fádny život zmysel, a tak sa dvakrát neúspešne pokúsi o samovraždu. Suchý humor, jeden z identifikačných znakov režiséra, mu najprv podstrčí nekvalitné lano, ktoré sa pri obesení pretrhne, a pri druhom pokuse, keď si zúfalý Henry strčí hlavu do plynovej rúry, rozpúta štrajk pracovníkov plynární. Henri si teda zaplatí nájomného vraha, aby to vybavil za neho. Vtedy stretne kvetinárku Margaret, s ktorou si opäť začína vážiť život. Na jeho nešťastie ale najatému vrahovi zostávajú iba dva mesiace života a svoju poslednú zákazku chce dokončiť, kým odíde na druhý svet.
Harold a Maude
Túto romantickú komédiu mal sprvoti režírovať autor scenára Collin Higgins, no produkcia filmu to pod jeho taktovkou ďaleko nedotiahla. Veci sa dali do pohybu až s príchodom režiséra Hala Ashbyho, ktorý za svoju prácu o niekoľko rokov neskôr získal Oscara. Film Harold a Maude u divákov aj kritikov po uvedení do kín prepadol, ale odvtedy si okolo seba vybudoval kultové ovzdušie a mnohí naň nedajú opustiť. Dnes figuruje na 9. priečke desaťmiestneho zoznamu najlepších romantických komédií Amerického filmového inštitútu. Ústredná dvojica si za svoje výkony vyslúžila nominácie na cenu Golden Globe. Snímka, ktorá sa v súčasnosti radí medzi najkrajšie romantické filmy, mohla v sedemdesiatych rokoch zbúrať tabu, ak by režisér od spoločnosti Paramount dostal zelenú na natočenie posteľnej scény.
Harold a Maude sú vskutku nezvyčajným párom. Harold (Bud Cort) je devätnásťročný bohatý mladík posadnutý smrťou. Vo voľnom čase (a aby nahneval matku) finguje svoje samovraždy, chodí na cudzie pohreby a jazdí na pohrebnom aute. Maude (Ruth Gordon) je zrelá sedemdesiatnička plná života a túžby po nových zážitkoch. Žije v obytnom prívese, o spoločenské normy sa veľmi nezaujíma. S Haroldom sa zoznámia, ako inak, na pohrebe. Ich priateľstvo, vďaka ktorému sa Harold naučí na život nazerať o čosi inakšie, sa časom zmení na intímny vzťah. Téma života a smrti so sebou neodmysliteľne prináša myšlienky existencializmu. Príbehu nechýba ani vynikajúci čierny humor.
Postavu Maude zahaľuje rúško absurdít, tajomstiev a náznakov jej minulosti, ktorá je spätá s koncentračnými tábormi. Hoci si Bud Cort po svojom boku predstavoval Gretu Garbo, úlohy vitálnej starenky sa zhostila Ruth Gordon, ktorá bola celkovo päťkrát nominovaná na Oscara. Zlatú sošku si odniesla za vedľajšiu postavu v hororovej dráme Rosemary má dieťatko (1968) Romana Polanského. Okrem toho získala i cenu Emmy a dvakrát Golden Globe. Buda Corta, ktorý v komédii zaujal spontánnou improvizáciou, Robert Altman odhováral od tohto projektu, aby nestŕpol v typologicky rovnakých postavách. Z tohto dôvodu neskôr odmietol účinkovanie v megaúspešnom Prelete nad kukučím hniezdom (1975).
Svätá tráva
Pri subjekte života a smrti ešte ostaneme. Hĺbavejšie a emotívnejšie sa oň zaujíma posledný film svetoznámeho poľského režiséra Adrzeja Wajdu. Ten sa definitívne zapísal do dejín kinematografie adaptáciou knihy Popol a diamant (1958), ktorá dokázal obísť tvrdú povojnovú cenzúru. K ďalším jeho dielam hodným zmienky zaiste patria Človek z mramoru (1977) a Človek zo železa (1981), ktoré pre Západ zviditeľnili talentovanú Krystynu Jandovú. Práve ona v dráme Svätá tráva zosobnila hlavnú postavu. Herečka najprv Wajdovu ponuku odmietla pre ťažký zdravotný stav jej manžela. Udalosti jej života pomohli vzniknúť jedinečnému dielu, v ktorom sa hraný príbeh mieša s citlivým monológom herečky o jej smútku a s pasážami, v ktorých sám režisér rozpráva o nakrúcaní filmu.
Dej sa odohráva v povojnovom Poľsku. Starnúca Marta kvôli vorkoholickému manželovi bojuje so samotou a nudou. To sa zmení, keď stretne mladíka, s ktorým opäť začína žiť a baviť sa. Ich spoločné šťastie ale netrvá dlho a mladík nešťastnou náhodou príde o život. Tu sa začne film prelínať s autentickou spoveďou hlavnej predstaviteľky Krystyny Jandovej. Rozpráva o žiali, ktorý prežívala po smrti manžela Edwarda Kłosińskeho, ktorý s Wajdom mnohokrát spolupracoval ako kameraman. Postava Marty a osoba Jandovej napokon splynú.
Svätá tráva je Wajdovou treťou adaptáciou knihy známeho poľského spisovateľa Jarosława Iwaszkiewicza. V jeho dielach nachádza silné ženské postavy. Snímka sa súťažne premietala na filmovom festivale v Berlíne, odkiaľ si režisér odniesol i cenu.
Biela Stuha
Projekt, ktorý zrel v mysli Michaela Hanekeho 10 rokov, sprvoti mieril v troch častiach do televízie. Koprodukcia štyroch krajín – Rakúska, Nemecka, Francúzska a Talianska – sa napokon vykryštalizovala na celovečerný film. Mysteriózna dráma, ktorá si z Cannes odniesla navzácnejšiu Zlatú palmu, sa považuje za Hanekeho najkomplexnejšie majstrovské dielo. Ponurou čiernobielou kamerou hľadá pôvod terorizmu, násilia a slepého nasledovania ideológie. Zastáva názor, že film má viac otázok položiť, ako zodpovedať a v tomto duchu ani odpovede nepodáva na striebornom podnose. Diváka chce inšpirovať k zamysleniu, k uvoľneniu vlastnej fantázie. Ciele hodné režiséra s diplomom z filozofie a psychológie.
Film sa odohráva na sklonku prvej svetovej vojny v malom nemeckom mestečku, kde sa odohrá séria zvláštnych nehôd a zločinov – kôň sa potkne a zhodí svojho jazdca; žena umrie, keď sa prepadne zhnitou podlahou; barónovho syna nájdu zaveseného hore nohami v mlyne; miznú ľudia… Miestny učiteľ, ktorý je naším rozprávačom, sa snaží vyriešiť tieto záhady a tak sa zdá, že ani malé deti nie sú bez viny. Haneke vo filme nekompromisne pranieruje neduhy spoločnosti a rovnako, ako počas celej svojej filmovej kariéry, ani tu sa nebránil znepokojivým či obscénnym obrazom. Režisér nemeckého pôvodu je pedant, pripúšťa iba málo a podobne náročný je i po vizuálnej stránke. Precízne zvolené zábery osvetľoval iba prirodzeným svetlom a s čiernobielou paletou narába vedome, nielen aby pripomínala dobové fotografie, ale aj aby vytvoril medzi divákmi a plátnom odstup. Kameraman Christian Berger pred nakrúcaním hľadal inšpiráciu v Bergmanových snímkach, na ktorých za kamerou pracoval Sven Nykvist.
Zväčša bezmenné postavy, kategoricky odlíšené iba povolaním či spoločenským postavením, režisér obsadzoval väčšinou divadelnými hercami, ktorých dobre poznal a ich vhodnosťou si bol istý. Mladých hercov vyberal celých šesť mesiacov až spomedzi siedmich tisícok uchádzačov. Film Biela stuha bol nominovaný na Oscara v dvoch kategóriách – za najlepší cudzojazyčný film a za najlepšiu kameru, ale odišiel naprázdno. Po slávnostnom galavečeri odovzdávania cien akadémie sa zdvihla vlna kritiky na príliš voľné pravidlá, ktoré od hlasujúcich nevyžadujú, aby videli všetky nominované filmy. To bolo podľa mnohých jediným dôvodom, pre ktorý hlasovanie dopadlo v jeho neprospech.
Dva krátke filmy na záver
Napokon spomenieme ešte dva krátke filmy, ktoré sa predstavia vrámci Projektu 100. Ak sa rozhodnete pozrieť si Švankmajerovo Prežiť svoj život, neminie vás ani 26-minútový animovaný film Kataríny Kerekesovej, Kamene. Na projekte, ktorý sa pripravoval päť rokov, spolupracovala i Ivana Šebestová známa filmom Štyri. Kamene sú melodramatickým príbehom ženy, ktorá túži po dieťati. Prichádza za svojim mužom do kameňolomu, kde robí desať mužov. Títo sú ako kamene, presúvajú sa v mechanickom rytme práce. Žena svojím príchodom naruší toto prostredie, vnesie doň cit a ľudskosť, no čoskoro zisťuje, že toto nie je miesto pre život…
Druhým krátkometrážnym filmom je X=X+1, prvý film Juraja Krasnohorského, ktorý si sám napísal i režíroval. Snímka s veľkým úspechom obletela svet a zaujala i dvorného producenta zosnulého Stanleyho Kubricka. Názov vyjadruje základnú premisu: aj keď sa cítime byť úplne jedinečnými, niekedy sa všetci správame schematicky, rovnako ostatní. Pár X sa vráti domov. O pár minút na to buchnú dvere a vojde pár X+1, ktorý si prvú dvojicu vôbec nevšíma. Film sleduje reakciu páru X, pri čom využíva psychologický model o piatich štádiách konania človeka v hraničnej situácii a princíp komiky založený na správaní podobnom automatom. X=X+1 uvidíte pri premietaní komédie Užívaj si, ako sa len dá!
