Organizačný a dobrovoľnícky tím Fest Anča 2019. © Juraj Starovecký
Chcel som ísť na Anču pôvodne vo štvrtok, aby som stihol otvárací ceremoniál, ale keď som sa dostal pred obedom na byt, musel som sa vyspať; bolo mi zle. Zobudil som sa poobede, uvaril si cestoviny s tuniakom po exfrajerke. Nejedol som skoro 24 hodín. Zistil som, že nemám pri sebe spacák. Nechal som ho u Timey po praní. Rozhodol som sa, že spím ďalej, večer skočím po spacák, a pôjdem ráno. Mal som ešte upratať spoločné priestory na prízemí, ale to som tiež vo štvrtok nevládal. Bolo mi normálne zle, akoby som mal vydrbaný úpal. Trnavské kanikuly na konci júna.
Plán B sa podarilo dodržať. Sedím v rýchliku do ZA. Tradične plný, deťom končí škola, záplava výletníkov. Sedím na schodoch pri výstupných dverách. Na toto je dobrá karimatka. Tú síce mám, ale zrejme som si nezbalil kolíky na stan. Inak, stanové mestečko Anča tento rok neotvára po dohode s mestom kvôli požiaru na Stanici. Zhorela sála S2, najväčšia staničná venue, zmontovaná pod Rondelom.
Takže to so stanom bude ešte zaujímavé. Jozef pravil, že pozná fajný flek pri Váhu. Nevzal som ani igelit namiesto chýbajúcej striešky stanu. Čo nemusí vadiť, ak naozaj nebude pršať, ako to vyzeralo v predpovedi. Peter Hapčo zo Stanice písal, že vybavil počasie, on je dôveryhodný. Tento môj šitný stan za 30 eur, koľkú Anču už so mnou ťahá? Tuším tretiu alebo aj štvrtú.
Z úzkeho okna dverí sledujem kopce, polia, rieku, rozostavané diaľničné mosty a zrúcaniny. A protihlukové bariéry. Aby dedinčanom nebolo vidno do dvorov. Pri druhých schodoch na opačnej strane sedí dievča s hlavou schovanou v rukách, opiera sa o kolená. Má kvetované šaty, sivý ruksak a hnedú koženú kabelku. Otiera si oči. Zlé vysvedčenie? Blížime sa k Žiline.
Aj akreditačné stredisko sa presunulo zo Staničky do Synagógy. Napriek tomu prestupujem na osobák do Rajca. Chcem vidieť miesto skazy. Na Stanici sa tmolí zopár ľudí, idem rovno dozadu. Zhorenisko je už celé vypratané, keby človek nevedel, že tam čosi bolo, nič si nevšimne. Zato sa otvoril poetický výhľad na kus štvorprúdovky. Prístup do záhrady je neporušený, v duchu sa podivím, čo vlastne reálne bránilo prevádzke stanového mestečka.
Neskôr sa dozviem, že išlo skôr o politicky motivované rozhodnutie. V telocvični spia dobrovoľníci. Novinárom festival ponúkal hotel, síce som si zaškrtol na prihláške, že mám záujem o ubytko, ale prihlášku som posielal v čase, keď už táto možnosť zrejme neexistovala. Bežní návštevníci sú odkázaní na zháňanie nocľahu po vlastnej osi. Aj to sa podpísalo na zníženej účasti oproti minulým rokom.
Program si otváram na pravé poludnie v bábkovom divadle súťažou videoklipov. Ročník 2019 prežijem najviac premietaní práve tu. Ale to ešte v tejto chvíli netuším. Videá ako obvykle potešia, hlavne Yoann Stehr s dada-porno kolážou pre Corps alebo Frederic Siegel s videom k pesničke Mind Invaders, v ktorom planétu inteligentných mačiek rozvráti invázia uhoriek.
Hneď nato si strihnem druhý blok medzinárodnej súťaže, otvorený Mačacími dňami Jona Frickeyho, kde sa výborne odráža festivalová téma Identita a kurátorka fokusu Eliška Děcká si tento film vybrala aj do svojej sekcie. V tomto bloku sa predstavil aj neskorší víťaz súťaže, „poruchová“ 3D animácia z postsocialistikého sídliska Fest od Nikitu Diakura, usadeného v Nemecku, no pôvodom z Ruska.
Na ocenené filmy mám celkom šťastie, zisťujem spätne, okrem najlepšieho študentského filmu (Prázdniny, r. Filip Blažek) a ceny detskej poroty (Sloth, r. Julia Ocker) sa mi podarilo vidieť všetky. Smatanovho Šarkana, neprekvapujúceho víťaza slovenskej súťaže, rátam tiež, hoci som ho nevidel na súťažnom premietaní. To pri posledných filmoch prerušili technické problémy, tak som sa vybral do synagógy na profil porotkyne medzinárodnej súťaže Candy Guard, preslávenej animovaným sitkomom Pond Life, ktorého „očarujúco mrzutá protagonistka Dolly Pond sa stala feministickou hrdinkou“.
Medzitým už dorazil aj zvyšok trnavskej výpravy, menovite Jozef s Dášou. Ostávajú v divadle na celovečerák Dlhá cesta na sever. Možno neoprávnene ho mám zaškatuľkovaný ako mládežnícku záležitosť a navyše si chcem vychutnať atmosféru premietania na Stanici aspoň v S1, tak idem na jednu časť fokusu na identitu a večer o desiatej ešte na Aničku v krajine zázrakov.
Nestíham tak Samča, brata dážďoviek v Smere Klube 77, čo je horibilne pomenovaná alternatíva za nočný život na Stanici. Zvnútra však priestor nad tržnicou nevyzerá až tak nemožne, terasa je veličizná, nechýba koncertno-tanečná sála, kde po polnoci mastí Stroon. Z celodenného trmácania sa s batohmi a stanmi sme pomerne skoro unavení. Vyberáme sa na ono záhadné Jozefovo miestečko pri Váhu.
Ako výhoda sa ukazuje blízkosť od centra, kráčame nejakých 15 minút. Poloha je čistá pankáčina, nad nami cesta, pod nami breh Váhu, rovné miesto pre stan má tak dva metre na šírku a podložie je kamenisté, takže požičané kolíky od Jožka majú efekt asi ako placebo a stan udržuje na mieste iba moja váha. Hovorím si, že v tomto veku by som sa o seba už mohol vedieť postarať lepšie, rezignovane zaspávam.
Ráno v sobotu zbalíme stany s tým, že buď sa večer vrátime alebo nájdeme niečo iné. Jožovi vŕta v hlave stanica, mne Hájovňa. Uvidíme, s Jozefom aj tak nemá zmysel nič plánovať. Dávam v synagóge hudobné videoklipy dvojku a medzinárodnú súťaž štvorku. Druhá časť videoklipov zahŕňa neskorších víťazov, čestné uznanie pre Flush It Out Slovákov Mariána Vredíka a Jany Vredík Hirnerovej a hlavnú cenu pre Odds and Evens Poliaka Michała Czyża. Uznávam ich kvality, no viac ma bavil klip Ukrajinca Mykytu Lyskova pre Her Name’s on my Cock od japonských noisemakerov Gerogerigegege. Láska si nevyberá.
S Dáškou a Jozefom mierime na Stanicu na sprchu a pivo. Pod Rondelom sa rozbiehajú športy, teda detské verzie badmintonu a „pinčesu“ (stolný tenis). Keď obaja vyschneme, vyhecujeme sa do polhodinovej partie pinčesu. Sme zase spotení. Aj tak to hodnotím ako zatiaľ najlepšiu inováciu tohto ročníka festivalu. Chystáme sa na svetovú panorámu 4 v S1, no keď sa pár minút pred začiatkom postavíme do radu, zistíme, že je už „vypredané“.
Tak ideme na krst DVD s bábkovým cyklom Maľovanky – Spievanky z 80. rokov do synagógy. Nižšia návštevnosť sa prejavuje na účasti, auditórium je obsadené tak do tretiny. Ľudové piesne a riekanky potešia narážkami na sex a „tradičnú rodinu“. Bolo by zaujímavé sledovať, ako rodičia vysvetľujú niektoré zvraty a situácie dnešným deťom. Inak sa slávnosť nesie v dôstojnom duchu a oživovanie domáceho animovaného dedičstva si zaslúži iba chválu.
Vzhľadom na osobné úchylky mi dobre padne aj blok súčasnej abstraktnej animácie. V noci si čistím myseľ noiseovým Odpałom v sále Smeru. Vonku na terase ešte stíham niečo z kompilácie internetových videí a mémov Shrek is Love, Shrek is Life, pocty „zelenej legende“, ktorá nadväzuje na premietanie fanúšikovskej prerábky pôvodných filmov Shrek Retold o desiatej v divadle. Nasledujú už len DJi vnútri na bare. Jozef s Dášou ma opúšťajú, smerujú po dohode ilegálne na stanicu. Ja pendlujem medzi barom a terasou, kde mám všetky veci. Zatancujem si na Teu Trálnu, dobre padne.
Z hľadiska sociálneho vyžitia a základného komfortu mi absencia stanového mestečka nepomohla. Je to veľmi zvláštny pocit prepašovať sa od cesty do prázdnej záhrady. Chvíľu blúdim, keď hľadám spiacich kolegov v tráve; stany sme sa rozhodli už nedvíhať, ležíme len na karimatkách pod oblohou. Aspoň že tadeto nebehá nejaký premotivovaný vrátnik s baterkou, úle nekradneme.
V nedeľu ma Jozef berie na obed k rodičom v neďalekých Gbeľanoch. Najeme sa, poobdivujeme hydinu, zajace a najmä dvojtýždňové prasiatka, statok jeho mladšieho brata, dnes už na dedine zriedkavá vec. Vrátime sa do Žiliny na záverečný ceremoniál.
Nový primátor má počas festivalu narodeniny, dostáva kvetiny a pusu, našťastie nie od moderátora Lukáša Sigmunda. Ten opäť exceluje, obálky si schováva za pódium. Porotca Fero Király pridáva dramatické pauzy prehrávaním mien víťazov z mobilu. Na raute nemá kto piť pivo, tak berieme, čo sa nám zmestí do rúk. Miesta v synagóge ani počas ceremoniálu nie sú plne obsadené, čo naozaj nebývalo zvykom. Večernú bestofku vynechávam, veď som videl prakticky všetko, a namiesto zatváracej party sa s Jozefom vraciame do Gbelian na rodinnú grilovačku.
Anču 2019 výrazne poznačil požiar na Stanici-Záriečie. Znížila sa návštevnosť a organizátori šetrili aj na sprievodnom programe. Hlavný program – animované filmy – mal však opäť vynikajúcu úroveň. Do súťaže sa prihlásilo círka 1200 filmov. Aj slovenská súťaž sa tento rok blysla, v priemere boli vybrané filmy pre mňa lepšie než pred rokom. Viac v samostatnom článku. V životnom cykle festivalov bývajú roky expanzie, stabilizácie a roky kontrakcie, Anču tentoraz zastihlo okliešťovanie. Na rok však už existuje prísľub opätovného otvorenia stanového mestečka, čo by malo vrátiť tú správnu festivalovú atmosféru a ľudí, ktorí ju tvoria, tam, kde je Anča doma. Na Stanicu.
