To, že sa „zoscarieva“, je z februárovej filmovej ponuky viac ako jasné. Tie najzaujímavejšie filmy preto prídu do našich kín hneď v prvý týždeň mesiaca, aby do slávnostného odovzdávania zlatých naháčov 26. februára poriadne vyžmýkali Oscarové nadšenie. A tak je deň 2.2. vari najsilnejším v celom slovenskom filmovom kalendári. Do kín vstupuje štvorica veľmi zaujímavých snímok: počnúc športovou drámou Moneyball (prečítajte si recenziu), ktorá sa teší zo siedmych nominácií, cez britský špionážny triler Jeden musí z kola von s troma nomináciami a končiac dobrodružnou rodinnou snímkou Hugo a jeho veľký objav, ktorá má možnosť získať až jedenásť cien Americkej akadémie – to sú ozaj silné kalibre. Štvorlístok dopĺňa nenápadný a marketingovo podvyživený mysteriózny horor Kronika, ktorý ale púta námetom a môže skrývať naozaj neobyčajný zážitok. Do pozornosti by sme radi dali i dokument o street wrighteroch a grafitti kultúre Exit Through the Gift Shop, ktorému sa venujeme v samostatnom preview.

Prvý týždeň, premiéra 2. februára:

Hugo a jeho veľký objav

S jedenástimi nomináciami na krku – medzi nimi aj za najlepší film a jedna tiež pre režiséra Martina Scorseseho – sa Hugo javí veľmi nádejne. Keď k tomu pridáme, že sa stal už siedmym Scorseseho filmom, ktorý sa prepracoval do rebríčka 250-tich najlepších filmov všetkých čias podľa filmovej databázy IMDB, tak vlastne „niet veľmi o čom.“ Tento dobrodružný rodinný film je adaptáciou knihy Veľký objav Huga Cabreta autora detských kníh Briana Selznicka. Odohráva sa v Paríži 30-tych rokov a rozpráva príbeh siroty, malého chlapca, ktorý žije v útrobách parížskej vlakovej stanice. Po svojom nebohom otcovi zdedil záhadný automaton, neelektrického robota, ktorý by mohol fungovať, a odovzdať tak Hugovi odkaz od otca, ak by našiel kľúčik, ktorý do neho pasuje.

Pre autora predlohy šlo o prelomovú knihu a v roku 2008 za ňu získal i ocenenie za najvýznamnejšiu obrázkovú detskú publikáciu. Inšpiroval sa v nej filmovým priekopníkom Georgesom Mélièsom, ktorý predbehol svojou filmovou invenciou dobu o niekoľko desaťročí, no popri filmových experimentoch sa venoval i magickým trikom, výrobe hračiek a záľubu si našiel aj v automatonoch. Nie je teda prekvapením, že vzhľadom na situovanie príbehu, uvidíme i Mélièsa samotného ako staršieho pána, ktorý v tom čase vlastní obchod s hračkami na železničnej stanici. Pioniéra filmu zosobnil Ben Kingsley a v ďalších úlohách sa tiež predstaví takmer úplne britské osadenstvo: ako staničný inšpektor nás pozabáva Sacha Baron Cohen, v úlohe zvedavého Huga sa predstaví Asa Butterfield a jeho otca si zahral Jude Law.

Kronika

Na súčasné pomery minimalistický rozpočet tejto britsko-americkej koprodukcie radí Kroniku k filmom ako Paranormal Activity. Film je aspoň čiastočne nakrútený tak, akoby šlo o záznam z ručnej kamery a do hlavných úloh sú obsadení viac-menej neznámi (epizódni seriáloví) herci, čo sľubuje mrazivo realistický zážitok. Kronika vznikla ako spin-off krátkeho filmu Ghost Closet ’07 (2009), ktorý napísal Max Landis. Ten spolu s režisérom Joshom Trankom napísal scenár aj ku Kronike, v ktorej uvidíme menej heroickú verziu toho, čo sa môže stať, keď trojica pubertiakov získa nadprirodzené schopnosti.

Druhý týždeň, premiéra 9. februára:

Kto, ak nie my?

Tento nemecký historický film je prvou hranou snímkou dokumentaristu Andresa Veiela. K téme povojnového Nemecka sa obrátil už dokumentom Black Box BRD (2001) a pozbieral ním aj viacero ocenení. V ňom ponúkol doposiaľ najkomplexnejší pohľad na fungovanie ľavicovej teroristickej skupiny RAF (Rote Armee Fraktion alebo aj Baader-Meinhof Group), ktorá sa zapojila do celosvetového povstania, ktorého motto znelo „Kto, ak nie my; kedy, ak nie teraz?“ Snímka hľadá odpoveď na otázku, ako sa z bežných mladých ľudí z dobre situovaných rodín mohli stať radikáli túžiaci po zničení západonemeckej vlády. Historické udalosti podáva z pohľadu Bernwarda Vespera a jeho partnerky Gudruny Ensslinovej, s ktorou sa zoznámi na vysokej škole. O terorizme na európsky spôsob sa hovorí málokedy, a to aj napriek tomu, že búrlivé sedemdesiate roky ponúkajú námetov viacero, preto tento film môže byť zaujímavou sondou do vlastn.

Štvrtý týždeň, premiéra 23. februára:

Vojnový kôň

Najnovší film režiséra Stevena Spielberga je tak, ako Scorseseho Hugo, adaptáciou detskej knihy spisovateľa Michaela Morpurga, ktorá bola v roku 2007 úspešne uvedená aj ako divadelná hrá. Napriek zameraniu na detského čitateľa, je snímka plnokrvnou vojnovou drámou odohrávajúcou sa počas Prvej svetovej vojny a jej námetom je silné puto medzi chlapcom menom Albertom – z ktorého je neskôr už mladý vojak – a koňom Joeym. Kôň sa pre finančné problémy Albertovej rodiny dostane do služieb anglickej armády, a tak i na front. Tu sa najprv stáva korisťou Nemcov a o nejaký čas sa dostane do Francúzska. Príbeh utrpenia vojny, ktoré je univerzálne pre každý národ, je rozprávaný – nech to znie akokoľvek zvláštne – očami tohto koňa. A o kvalitách filmu je napriek neobvyklému hlavnému hrdinovi Americká filmová akadémia presvedčená a film nominovala na Oscara až v šiestich kategóriách. V úlohe koňa Joeyoho sa vystriedalo pri nakrúcaní až štrnásť koňov, najhlavnejší z nich si už zahral dostihového koňa v dráme Seabiscuit. Popri ňom sa mihne skvostný číro britský ansámbel hercov (Peter Mullan, David Thewlis a i.) a v titulnej úlohe Alberta sa predstaví neokukaný Jeremy Irvine.

Faust

Darren Aronofsky, americký režisér, ktorý si v roku 2008 niesol z Benátskeho festivalu Zlatého leva za film Wrestler, povedal o filme Faust: „Existujú filmy, vďaka ktorým dokážete snívať, sú filmy, ktoré vás rozplačú, sú filmy, ktoré vás rozosmejú, sú filmy, ktoré vám zmenia život už po prvom pozretí a tento je jedným z nich.“ Aj preto si Zlatého leva vlani niesol domov ruský režisér leksandr Sokurov. Pre neho je film Faust, voľne založený na Goetheho slávnom diele, vyvrcholením filmovej tetralógie o úpadku moci – jeho predchádzajúce diely o Adolfovi Hitlerovi, Leninovi a japonskom cisárovi Hirohitovi tiež získali veľký ohlas. Tento ruský film nakrútený po nemecky je plný neznámych hercov a má byť pomerne drsným divadlom „neopätovanej lásky“ a „neuspokojenej vášne“, čo sľubuje viac ako pútavý zážitok. Napriek oslavným ódam z Benátok, nedá sa však prehliadnuť ani to, že film môže naraziť na bariéru nestráviteľnosti u bežného diváka.