Charizmatickí ancikristi na celuloide

Ako žiakovi tretej triedy ZŠ sa mi dostala prvýkrát do rúk kniha určená (bohvieprečo) dospelému publiku, Stokerov Dracula, ktorého klofla fotrovcom z knižnice spolužiačka Renata, ktorá ma zvykla nepríjemne šťuchať pod rebrá, ale s ňou si to ešte vybavím neskôr (mimochodom filmoví psychopati si často zvyknú svojim konaním vybavovať účty z detstva). To bolo pred 25 rokmi a z tohoto faktu mi behá po chrbte oveľa mohutnejší mráz než vtedy z toho „hororu“.

Približne vtedy som videl na riadne zazrnenej ORF aj klasiku Nosferatu, vraj symfóniu hrôzy(Pche!). Tento hororík ma nielenže nevystrašil, ale hlavný zloduch sa stal hrdinom mojich denných snov a potajme som dúfal, že naňho niekedy naďabím, a nechám sa pohryznúť, aby som bol taký istý džefo ako on. Bol to ideálny chlapčenský hrdina, ktorému nejaký Jerguš Lapin nesiahal ani po trenky (vtedy sme všetci nosili červené). Mal nadľudskú silu, mohol chodiť v noci von (dokonca musel!), vedel sa meniť na najkúlovejšie zvieratá a rozkazovať im (netopiere, vlky), ženské a učiteľky mal na háku, a keď ich na niečo potreboval, tak si ich pekne zhypnotizoval. Moje prvé stretnutie s charizmatickým zlom.

Pri tejto príležitosti mi nedá nezanadávať si na F. F. Coppolu, ktorý oveľa neskôr spotvoril môjho detského hrdinu na romantického buzíka, aj keď mu zase nemožno uprieť úchvatne cynického Van Helsinga, ktorý je ale skôr dielom nebotyčného Anthonyho Hopkinsa (na ktorého samozrejme ešte príde reč). Dracula je zjavne ostrovný produkt. Aj keď najslávnejší a najlepší Nosferatu je film nemecký. Je v ňom veľa zauzlenej zmyselnosti a kombinácie anglického gentlemanstva, aristokratizmu, introvertného podivínstva a potlačenej homosexuality.

Ako to už býva, detská náklonnosť netrvá dlho. Menovite dovtedy kým sa z tieňa Eiffelovky nevynoril zloduch oveľa ťažšieho kalibru (takže charizma polomŕtveho Rumuna sa rozplynula rýchlejšie, ako para čo po ňom zostala v záverečnej scéne). Nezabudnuteľný Fantomas z trojdielnej francúzskej série s Jeanom Maraisom a Luisom de Funes má kopec technických vynálezov, vlastní popredných vedcov, ktorých by nakoniec ani nepotreboval, lebo je aj sám o sebe geniálny, má masky všetkých VIPov, nezlomnú vôľu, oceľové svalstvo a aj všetko ostatné, čo treba na ovládnutie sveta (keby natočili štvorku určite by sa mu to podarilo).

Zaujimavé je porovnať Fantomasa s jeho americkou obdobou Lexom Lutorom zo Supermana. Zatiaľ čo Fantomas je hlavný frajer a komisár Juive neschopný trulant, v americkej verzii boja dobra a zla prischla pozícia srandovného ťulpasa Lutorovi. Aj v Batmanovi majú postavy zloduchov zjavne komediálny charakter. O tom kto je na smiech Francúzom sa snáď ani netreba zmieňovať (Séria filmov o žandároch, inšpektor Clouseau etc..). Náhoda? Stačí sa pozrieť na postoj žabožrútov k vojne proti terorizmu. Francúzsky vkus zjavne vidí G.W. Busha ako naivného blbečka, akoby v mene hesla: „Kto bojuje za dobro ten predsa nemôže mať všetkých doma.“ Za týmto názorom nemožno nevidieť dlhú kultúru úchvatného cynizmu na vysokej estetickej úrovni, takže sa ani niet čomu čudovať. Jeho vrcholným plodom je aj román Nebezpečné známosti, ktorý inšpiroval, o nejakých 5 až 8 generácií neskôr od svojho vzniku, riadny kopec filmových adaptácií.

Z nich asi najznámejšie a aj najpodarenejšie sú Formanov Valmont a zaslúžene rovnomenná, lebo literárnemu originálu najvernejšia adaptácia Stephena Frearsa. Formanov renesančne poňatý Valmont nie je zlý film, ale hlavný zloduch je v ňom zobrazený ako romantický srab, takže je mimo obliga. Zato Malkovichovho Vikomta z Frearsových známostí prekonala už len božská Markíza de Merteuill (Glenn Close) z toho istého filmu. Tá by zmagorila aj Fantomasa. Nečudo, že zapôsobila aj na mňa v neskoropubertálnom období, keď ešte navyše pridala za hrsť zaručených návodov, čo treba robiť, ako sa správať a ako myslieť, aby človek získal to po čom jeho „srdce“ túži.

Čo sa týka našej témy možno film prirovnať k Mlčaniu jahniatok, najlepšiemu filmu Jonathana Demmeho s už spomínaným Anthonym Hopkinsom (Haniball Lecter) a to preto, že hlavné postavy oboch filmov vysvetľujú viac menej filozoficky pozadie svojho temného vnútra v nádherne mrazivých, Nietzcheovskou psychológiou zaváňajúcich dialógoch. Doktor Lecter bol vo svojej dobe natoľko príťažlivý zloduch, že hlavní predstavitelia Mlčania jahniat nezabudli pri rôznych príležitostiach, dokonca aj pri preberaní Oskarov, pripomenúť prípadným pomätencom, že ide len o film. Jodie Foster mala totiž už jednu nepríjemnú skúsenosť s podobným týpkom za sebou. Chcel zastreliť Ronalda Reagana a takmer sa mu to podarilo (keby uspel asi by som nosil červené trenky doteraz) Ako motív uviedol náklonnosť k Joddie, inšpirovanú filmom Taxikár. Úspech mlčania Jahniatok vyprovokoval boom filmov s geniálnymi masovými vrahmi plus dve vlastné pokračovania, ale nič z toho nestojí za zmienku.

Za zmienku, ale ešte stojí onen Taxikár, vynikajúca klasika Martina Scorsseseho. Hlavný psychopat v podaní Roberta de Nira nie je vôbec charizmatický v tom zmysle, ako sú hrdinovia, ktorých som opisoval doteraz. Je to totiž naozajstný, psychologicko realisticky zobrazený, pošuk, ktorý celkom vážne pozve babu, ktorú chce zbaliť do pornokina a je u nej úspešný asi tak, ako jeho kolega atentátnik u Joddie Foster. Taký chmulo samozrejme ťažko niekoho očarí, takže pokiaľ aj na vás zapôsobil Hanibal Lecter natoľko, že ste začali pochybovať o tom čo je vlastne dobré a čo zlé, nie je odveci zkonfrontovať snovú víziu s tvrdou realitou skutočnejšieho Taxikára, aby ste vedeli k čomu sa môžete dopracovať. Konieckoncov éra roztomilých psychopatov sa zrejme na dlhší čas skončila. Keďže to vyzerá tak, že si budeme musieť začať zvykať na bomby v hromadnej doprave (a možno aj v kine), budeme mať zrejme plné zuby aj psychopatov skutočných, nieto ešte aby sme si prikrášľovali život fiktívnymi.

Celá filozofia vyšinutých zločincov nakoniec prešla pozoruhodným kotrmelcom až k seriálu Monk, kde je naopak charizmaticky pošahaný môj súčasný hrdina Adrian Monk, ktorý je niečo ako policajný vyšetrovateľ a aj pri svojich fóbiách je 10krát fikanejší ako inšpektor Colombo. Nuž neviem, či aj na mňa začali pôsobiť tí nešťastní atentátnici, že sa mojím hrdinom stal odrazu klaďas, ale všetko je možné. Aj to že som medzitým z ničoho nič dospel (v 34-roch by už hádam bolo aj načase).