After life
Depresia, čierny humor a Ricky Gervais

Smútok, skľúčenosť, frustrácia aj samovražedné sklony. Britský komik rozohráva v 6-dielnej prvej sérii jeho After life (v češtine Po životě) príbeh, ktorý nemusí byť pre diváka ľahko stráviteľný.

Hlavný hrdina je arogantný a odporný jedinec nešetriaci nepeknými prívlastkami na svojich kolegov, sršiaci sarkazmom a negatívnou energiou na všetky strany. V mnohom sa podobá na Gervaisa počas jeho standupov, na dobrý seriál by však len hlášky hlavnej postavy nestačili. Celé správanie totiž vyplýva z udalosti, ktorú nevidíme, no po pár momentoch ju každý divák pochopí.

Novinárovi regionálnych inzertných novín zomrie po ťažkom boji s rakovinou manželka. Práve smútok je spúšťačom jeho správania, ktoré je tak správne nešťastné, aby bolo zaujímavé – občas je smútok racionálny, občas až príliš detinský a občas ho musíte rozdýchavať. Stále však ide o komediálny seriál, preto ak sa naladíte na tú správnu vlnu, budete sa viac smiať než trúchliť.

Po jednotlivých epizódach prichádza v hlave diváka otázka, či posolstvo správne spracoval, či vie, čo si má o tom, čo v posledných minútach videl, myslieť a či má vôbec pokračovať v sledovaní. Samozrejme, nie preto, že by seriál neponúkal dostatočnú kvalitu, ide z neho však akési zvláštne čaro, ktoré nie každému ulahodí. V technicky zručne nakrútenom seriáli z postáv „trčí anglickosť“, no čiastočné kultúrne rozdiely nemôžu za spomínaný efekt. Tým je, podľa môjho názoru, autenticita.

V melodrámach sa očakáva akési prenesenie časti smútku na divákov, tvorcovia však musia mať na pamäti, že lacné hranie na city môže byť kontraproduktívne a diváka, ktorý hľadá niečo iné, ako len kulisu pri ktorej by zaspal, sklame. Toto sa však nedeje, minimálne nie v drvivej väčšine minutáže. Spomínaná autenticita dáva seriálu presne to, čo potrebuje, aby sa nestal len ďalším nezapamätateľným kúskom.

K zapamätaniu pomáha aj humor, veď hlavný hrdina nešetrí nikoho – rodinu, poštára, kolegov, ale aj cudzie dieťa na školskom dvore. Pred jeho nevhodnými poznámkami ľudia mnohokrát zakrývajú oči, pretože čerstvému vdovcovi nechcú robiť problémy. A on o tom dobre vie, práve preto to neraz využije. Ostatne, nešetrí ani sám seba. Jeho komické pokusy o samovraždu sú však zhatené (doslova) psími očami. A ak neskúša samovraždu, tak si objedná prostitútku. Na aký úkon však neprezradím, treba si to pozrieť.

Tabuizovaná téma je v After life premieľaná zo všetkých strán, aj preto seriál nemusí sadnúť úplne každému. Nanešťastie, nebude sa páčiť ani tým, ktorí majú radi hlbšie vykreslenie vedľajších postáv. Tie slúžia len na zábavu a skôr plnia funkciu kulisy než sparingpartnera pre Gervaisa. Takisto je veľká škoda, že scenár je bohatý na klišé, bez ktorých by sa zaobišiel.

V podstate nenápadný britský projekt stojí za pozretie a ak vám čierny humor nerobí problém, môžete pri tom stráviť jeden krásny večer, prípadne si 6-dielny seriál rozdeliť. A ak vás chytí za srdce, iste sa potešíte správe, že sa pre Netflix pripravuje aj jeho druhá séria. Sledovať ju bude zaujímavé aj kvôli zisteniu, či dokážu tvorcovia „vytiahnuť“ z posmrtnej depresie ešte viac.

---