Z nakrúcania.

V posledných rokoch si slovenskí dokumentaristi čoraz viac uvedomujú potrebu zaznamenať výrazné slovenské osobnosti. Vznikajú tak portréty ľudí, ktorí si zaslúžia pozornosť divákov, predovšetkým za svoju celoživotnú prácu. Tento rok naše kiná odpremiérovali napríklad film o Vladimírovi Mečiarovi. O hudobníkovi Mariánovi Vargovi dokonca nedávno vzniklo hneď niekoľko filmov, dokončuje sa portrét básnika Miroslava Válka. Invenčnosť a dôležitosť témy niektorých z nich dokazuje, že dokumentárny portrét nemusí byť vždy určený len pre televíziu. Takúto ambíciu má aj nový film o spisovateľovi Ľubomírovi Feldekovi, ktorý realizuje režisér Marek Janičík.

Po viacerých krátkych filmoch ide o tvoj prvý celovečerný dokument. Prečo si sa rozhodol zachytiť práve osobnosť Ľubomíra Feldeka?

Marek Janičík: S pánom Feldekom sme sa spoznali pri nakrúcaní krátkeho filmu o výročí Shakespeara, ktorý sme chceli robiť cez jeho osobnosť. Film sa nakoniec nerealizoval, ale nám zostal natočený krátky materiál s pánom Feldekom, ktorý nám bolo ľúto vyhodiť. Začal som sa viac zoznamovať so životom a tvorbou Ľubomíra Feldeka a zistil som, že v sebe nesie tému, ktorá by mohla zaujať divákov. A tak sme pred dvoma rokmi začali so zberom materiálu. Najskôr sme si mysleli, že z toho vytvoríme krátky film, ktorým vzdáme poctu Feldekovej práci. No postupne sme nazbierali veľké množstvo materiálu, z ktorého teraz vyberáme to najlepšie.

Spomínal si tému, ktorá ťa pri spoznávaní Ľubomíra Feldeka zaujala. Čo teda film drží pokope?

Ľubomír Feldek pochádzal z rodiny krajského sudcu – demokrata. Po roku 1948 boli títo ľudia odstavení a postupne boli zatváraní do komunistických lágrov. Tejto tortúre sa nevyhol ani Feldekov otec, ktorý si ako politický väzeň odsedel niekoľko rokov v Ilave a po návrate z väzenia zomrel. Ľubomír Feldek túto traumu v sebe nesie doteraz a vyrovnáva sa s ňou často prostredníctvom literatúry či divadelných hier. Všimnite si, že väčšina jeho hier či scenárov obsahuje scénu so súdom, napríklad film Perinbaba. A zároveň aj boj dobra proti zlu, ktoré sú charakteristické pre rozprávky. Asi preto sa Feldek stal kráľom slovenských rozprávok 20. storočia. A tak sme sa začali sústrediť najmä na otca Ľubomíra Feldeka a týmto filmom sme mu chceli vzdať poctu.

Dokumentárne portréty sú za posledné roky spracovávané invenčnejšie a režiséri čoraz častejšie používajú premyslenejšie formy, ktoré zaujmú diváka. Akým spôsobom si pracoval ty?

Film je založený na rýchlom tempe a striedaní sa výpovedí na desiatkach rôznorodých miest, ktoré sme natáčali po celom Slovensku. Film rozpráva život Ľubomíra Feldeka chronologicky. Všetky výpovede sme tvorili na reálnych miestach, dokopy ich bolo viac ako 40. Každá scéna vo filme má menej ako 3 minúty. Tempo filmu sa aj vďaka tomu zrýchľuje a divák sa stále ocitá v inom prostredí, v iných situáciách. Film o spisovateľovi má totiž tendenciu byť nudným. Možno aj vďaka tejto forme nebudeme diváka nútiť, aby film prepol po 10 minútach pozerania.

Ľubomíra Feldeka je ťažko charakterizovať. Je to básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, filmový scenárista,… V minulosti dokonca riaditeľ divadla, zakladajúca osobnosť VPN,… Čo bolo najťažšie zobraziť?

Rodina Ľubomíra Feldeka je posledné roky často medializovaná v bulvári. Nečudujem sa jeho rodine, že majú kamier a novinárov plné zuby. Preto bolo asi najťažšie zachytiť súkromie Feldekovcov. Film sa teda viac sústredí na Feldekovho otca a na jeho pracovný život ako na jeho deti a manželku. Ťažké bolo však aj nájsť ešte žijúce osobnosti, ktoré s Feldekom tvorili či spolupracovali. Ide o generáciu, ktorá sa už často nechce postaviť pred kamery, nakoľko im to vek neumožňuje.

Film je dokončený. V akej fáze výroby sa nachádzate teraz?

Dokument sme zostrihali a ponúkli RTVS na odvysielanie. Záleží teraz na dramaturgoch RTVS, ktorí rozhodnú o jeho ďalšom osude. Film sme robili lowcostovo – získali sme základný grant od Tatra banky na podporu umenia. S ním sme si mohli dovoliť prenajať lepšiu techniku, ktorá ešte lepšie ukázala kvalitnú prácu kameramana Petra Kováča. Nezostali však peniaze na dramaturga, preto sme zvedaví, čo na film povedia v RTVS. Je pred nami ešte veľa práce a radi by sme do filmu v jarných mesiacoch ešte dotočili niekoľko ďalších scén. Všetko však závisí aj od pána Feldeka, ktorý tento rok oslávil 81 rokov a natáčať s ním je najmä kvôli veku o niečo problematickejšie. Každopádne, obdivujem jeho vitálnosť a najmä jeho pracovné nasadenie. Snáď to ocenia aj diváci.

Zdroj: produkcia filmu