Čerstvý absolvent dokumentaristiky na Akadémii umení v Banskej Bystrici, Marek Janičík, koncom júna odpremiéroval svoj druhý krátkometrážny dokument Kino Svet. Venuje sa v ňom aktuálnej téme, ktorá trápi mnohé kiná a ich zamestnancov po celom Slovensku. Príchodom digitalizácie tam, kde nemajú peniaze na náročnú modernizáciu, nemajú čo premietať, a tak kiná zanikajú. Je to príbeh o konci kina v malej dedinke Očová. Kvalitný film nás zaujal natoľko, že sme sa rozhodli s jeho autorom urobiť rozhovor.
Ako sa zrodil nápad urobiť práve takýto dokumentárny film?
Nápad urobiť film Kino Svet prišiel po prečítaní jedného článku, ktorý rozprával o digitalizácii kín. Nakoľko som hľadal tému pre môj absolventský film a článok ma zaujal, rozhodol som sa, že vyskúšam, aký potenciál má téma. Urobil som krátky prieskum kín v okolí, kde som žil a zistil som, že v dedinke Očová ešte funguje stále dedinské kino. Vybral som sa teda tam a už som tam aj ostal.
Nie je u nás zvykom, aby si dokumentaristi vyberali takýto druh aktuálnych tém. S akým zámerom si do nakrúcania išiel?
Popravde, že je to dobrá téma pre film, sa mi potvrdilo až behom nakrúcania. Pri písaní scenára som tému filmu dal bokom a sústredil som sa skôr na myšlienku filmu. Zaujalo ma myšlienkové prepojenie filmu Očovské pastorále, ktorý sa v dedinke natočil pred 40 rokmi a rozpráva v podstate to isté, čo som chcel povedať ja. Dedinčania sa s kinom rozlúčili so cťou, rovnako ako Július Pántik so svojimi ovečkami.
Mojim zámerom bola teda skôr česť.
Samotná rozlúčka s kinom je vo filme veľmi silným a dojemným momentom. Nápad urobiť ju bol spontánnym alebo to bola reakcia na Tvoju prítomnosť?
Pôvodný nápad bol môj, navrhol som ho, no nestretol sa s veľkým ohlasom. Až po pár týždňoch som narazil na pani Filovú – jednu z hlavných protagonistiek filmu, ktorá sa do toho odhodlala ísť a venovala tomu naozaj veľa času. Nakoniec sme to dali dokopy spolu. Mrzelo ma, že v dedinke víťazila určitá ľahostajnosť a lenivosť niečo robiť, tak ako to býva, no postupom času sa to menilo, keď som spoznával nových a nových ľudí. Nakoniec sa teda podarilo to, čo som ani nečakal – urobili dôstojnú rozlúčku, ktorú sme aj zaznamenali na kamery.
Nie je to však trochu v rozpore so samotnou dokumentaristikou, takto ovplyvniť dianie pred kamerou?
Áno, nepochybne je, už len to je smiešne, že dokumentárne filmy majú scenár alebo scénosled. Ale v našich podmienkach sa dokument robí ťažko. Pozorovať a zachytiť realitu, to chce veľa času, pri určitom druhu dokumentu sú to navyše aj peniaze. Vytvoriť si scénosled a iniciovať niektoré veci vám zabezpečuje, že film stihnete nakrútiť do určitého termínu, že si môžete dovoliť toľko a toľko nakrúcacích dní a podobne. Do dokumentu oveľa viacej ako v minulosti zasahuje dramaturgia. Dokumentaristi podstupujú rôzne scenáristické workshopy, ktoré ich ovplyvňujú natoľko, že aj oni chcú mať svoj príbeh dokonalý.
To je celkom typické pre porevolučnú generáciu dokumentaristov. Máš medzi nimi svoje vzory?
Áno, medzi takúto formu dokumentov je možné zaradiť Osadné, Slepé lásky či Nesvadbovo,… Veľmi obdivujem prácu Petra Kerekesa a Marka Škopa, veľmi obdivujem prácu Mira Rema, nedávno ma potešili Zvonky šťastia. Na druhej strane ma zase príliš neohúrili filmy Jara Vojteka, práve vďaka tomu, že používa inú formu. Avšak jeho dokumenty sú nepochybne dobré, ide skôr o to, že dnes mám možnosť si vybrať, čo viac preferujem. Veľmi si cením filmy zo 60. rokov, ktoré dokazujú, že dramaturgia naozaj funguje a je vo filme nesmierne dôležitá.
Ako prebiehalo samotné nakrúcanie?
Nakrúcanie nebolo náročné, no určitý problém bol zo začiatku. Nepochádzam z Očovej, nikdy som tam predtým nebol, a zrazu som sa, cudzí človek, ocitol v ich dedine a chystám sa im nazrieť do súkromia. Niektorým to nebolo príjemné, preto som najskôr dva mesiace do dedinky chodil a spoznával sa s ľuďmi, robil som im premietania mojich predchádzajúcich filmov, aby videli, že som naozaj filmár a nie som podvodník, ktorý im zo skrine ukradne posledné peniaze na pohreb. Ale postupne, ako ma všetci spoznali, tak už to išlo a ja som sa skôr utápal v produkčných problémoch ako v režijných.
Čo obnášali produkčné problémy?
Získať produkčného dnes nie je jednoduché, a keď chcete nájsť niekoho, kto to naozaj robí poctivo, tak radšej kapitulujete a celé si to robíte sám. To znamená, že sa musíte starať o štáb, vybavovať, kde sa bude spať, čo sa bude jesť, rozplánovať kedy, kde a s kým sa bude natáčať, ako sa budete presúvať, obvolávať ľudí,… toto robím veľmi nerád, lebo o chvíľu toho máte tak veľa, že sa neviete sústrediť na nič iné. Veľa vecí sa robí takto „na kolene“, lebo sa musí.
Ako dlho trvalo samotné nakrúcanie?
Film sme so všetkým robili pol roka, zhruba dva mesiace som sa zoznamoval s dedinkou, filmovali sme od marca do mája, pričom od mája do júla sme strihali film. Bohužiaľ, všetko muselo byť dokončené do určitého termínu, takže sme boli veľmi obmedzení. Navyše, sme chceli filmovať na jar – nie je taká zima, technika to lepšie znáša, je dlhšie svetlo, takže sa dá viac pracovať a jar má navyše peknú atmosféru na obraze. Stihli sme to preto len tak tak.
Zachytil som, že premiéra filmu prebehla v žilinskom multiplexe. To nebýva pri krátkometrážnej tvorbe zvykom. Ako sa Ti to podarilo? Je v tom tiež celkom pekný kontrast.
Aj ja som bol prekvapený, že nám Cinemax umožnil takéto premietanie filmu. V mojom dokumente som chcel zobrať dedinčanov do multiplexu, aby videli, ako také zdigitalizované kino vyzerá, a aby si urobili názor, či do toho ísť, alebo nie. V tejto scéne mi pomohol Cinemax v Banskej Bystrici, ktorý veľmi ochotne poskytol priestory a aj človeka, ktorý nás nimi sprevádzal. Nakoľko sa podieľal na tomto filme, bol Cinemax aj jedným z miest, kde sme film mohli premietať. Je to veľmi absurdné, ale absurdnejšie je, že premiéra v Očovej nemohla byť v kine, o ktorom je dokument. Film totiž nie je prepísaný na filmovú surovinu a kvoli technickým problémom sme plátno nedokázali projektorom nasvietiť. Tak premiéra musela byť nakoniec v náhradných priestoroch.
Aké sú prvé reakcie na film? Čo naň hovorili diváci z Očovej?
V Očovej sa film páčil, bol som tomu rád, lebo ako som tých ľudí v dedinke spoznával, tak čoraz viac mi záležalo na tom, aby sa film páčil aj im. Veľmi nás prekvapilo, že si nás všimli z Artfilmfestu a zaradili do programu, hoci sme film nemali poriadne ani dokončený. Na festivale sme mali dve premietania, kde diváci reagovali veľmi dobre, preto mám pocit, že film by mohol mať divácky úspech. Snáď sa teda podarí, aby ho videlo, čo najviac divákov.
Snažíš sa divákov brať do úvahy aj pri nakrúcaní?
Režisér Eduard Grečner, ktorý mi v počiatočných fázach filmu veľmi pomáhal, mi raz povedal, aby som nebral do úvahy divákov, lebo potom ten film nikdy nespravím ako chcem ja, ale ako by ho chceli oni. Priznám sa, že aj keď som sa o to najskôr snažil, nepodarilo sa mi to, lebo nie som režisér, ktorý nedokáže myslieť na divákov. V duchu stále premýšľam ako budú reagovať pri danej scéne, často sa snažím vžiť sa do úlohy diváka. Podľa mňa je to veľmi dôležité, lebo film robím pre nich. Na Slovensku bol dlho trend nemyslieť na diváka pri tvorbe filmu. Myslím, že teraz nastala konečne doba, keď Slováci znova začínajú objavovať film, preto im treba dopriať rôznorodosť. Len dúfam, že ich zase neodradia lacné žánrové filmy, ktoré začali u nás vznikať ako huby po daždi, pričom kvalitu prináša len máloktorý.
Pri sledovaní Tvojho predošlého filmu Sizyfos som si uvedomil, že filmuješ veľmi úsporne.
Mám rád minimalizmus. Radšej vyrozprávam daný obraz v jednom zábere, keď sa kamera dobre postaví a vytvorí sa správna kompozícia, tak sa divák pri dlhých záberoch nudiť nemusí. Sám si vyberá, kam smeruje jeho pozornosť, vytvára si významy a podobne. Nerád robím z divákov hlupákov, som rád, keď si z pozerania filmu aj niečo odnášajú. Preto ich nechcem zahlcovať informáciami, či už v scenári alebo v obraze. Vďaka minimalizmu si pamätajú viac.
Sizyfos je príbehom človeka. Ten vieme nájsť aj v Kino Svete, kde je príbeh kina zhmotnený do osoby premietača. Je to rámec, v ktorom sa chceš ako tvorca pohybovať?
Divák sa potrebuje s niekym zosobniť, vďaka tomu potom vníma citlivejšie. Pri téme, kde do deja zasahuje viacero postáv, to platí tiež. Človeku sa ťažšie vžíva do pocitu kolektívu ako do pocitu jednotlivca. Dá sa povedať, že sa upriamujem na človeka ako takého pre zvýraznenie emócie, ktorá je pre film nesmierne dôležitá. Pri Kine Svet som si po prvý krát vyskúšal prácu s viacerými protagonistami, ktorí sa spojili do jedného celku, ale poviem vám, dalo mi to trošku zabrať. Preto asi radšej zostanem pri tých jednotlivcoch, pracuje sa s nimi lepšie :).
Film Sizyfos je veľmi komorný. Mladý človek v ňom rozpráva o celkom zásadných životných pravdách. Nebál si sa, že to bude z jeho úst vyzerať trochu nepatrične?
Mám pocit, že životné pravdy sa ako keby vytratili. Hovorím naozaj o základných veciach, hodnotách, ktoré dnes už mladým ľuďom nič nehovoria. Možno aj preto, keď prišiel niekto, kto im to znova pripomenul, tak to diváci zobrali a film sa stával čoraz viacej a viacej obľúbeným. Sizyfos by bol obyčajný klišéovitý film, keby ho nedržal nad vodou protagonista Laco. To, že sa divákom prihovára chalan, ktorý má už čo to za sebou, spôsob, akým to rozpráva… otvára sa každému divákovi, hoci ho nepozná. Robí to len preto, aby druhých varoval. Toto rozprávanie považujem za niečo, čo sa naozaj podarilo. Laco má neuveriteľnú charizmu a dokázal ju preniesť na divákov aj cez plátno či obrazovku.
Podarilo sa s týmto filmom dosiahnuť aj nejaké úspechy?
Ja hovorím, že Sizyfos je môj osudový film. Keby nebolo osudu, tak Laca v tom vlakovom kupé asi nikdy nestretnem, keby nebolo jednej mojej známej, tak Laca asi nikdy nevypátram, a keby nebolo osudu, tak film ani nedokončím, lebo Laco mal behom natáčania ťažkú autonehodu. Ide o moju prvú réžiu a sám som bol prekvapený, čo všetko film dokázal. Som rád, že film kúpila Česká televízia, má za sebou už zhruba 40 medzinárodných festivalov a ďalšie stále pribúdajú, na konte má 5 ocenení,… No najviac si asi cením, že vďaka Sizyfovi som stretol ľudí, bez ktorých si dnes svoj život ani len predstaviť neviem.
Filmy Mareka Janičíka si môžete pozrieť online:
Kino Svet
Sizyfos
