The Idol © 2023 HBO
Sam Levinson, režisér, ktorého meno hrdo svieti výraznou červenou farbou v úvodných titulkoch novej televíznej minisérie, sa pod réžiu seriálu nepodpísal prvýkrát. Po viacerých známych filmoch (Malcolm & Marie, Mladí zabijaci) sa mu podarilo rozdeliť divákov na dva tábory ešte aj o čosi výraznejším počinom, ktorý pár rokov dozadu nakrútil pre HBO. Hovorím o naozaj podarenej i kontroverznej generačnej výpovedi drogovej závislosti a mladých ľuďoch – o seriáli Eufória. Mnohí pri ňom Levinsonovi vyčítali glorifikáciu návykových látok či duševných ochorení, no réžie, scenára či výstavby jednotlivých epizód sa nedotkol takmer nik. Veru, nebol ani dôvod.
Na päť epizód rozložený príbeh The Idol prináša fikcionalizované svedectvo s dekadentnou pachuťou o živote popovej hviezdy Jocelyn (Lily-Rose Depp), ktorá je uväznená rovno v dvoch toxických vzťahoch – s celým hudobným priemyslom a s manipulátorom, samozvaným hudobným producentom Tedrosom (The Weeknd). Aby toho nebolo málo, hlavná postava bojuje s psychickou chorobou ako dôsledkom traumatickej minulosti a straty jej matky. Svet umelcov žijúcich v kapitalizme je nekompromisný, a tak podľa Tedrosa neostáva nič iné, len premeniť prežitú bolesť na finančný profit, o čo sa pokúša okrem Jocelyn aj pri ďalších svojich zverencoch. Mesto anjelov nikdy nespí a ten, kto len na chvíľu zavrie oči, už nikdy nemusí vstať. Odhaliť prostredníctvom filmového média prehnité základy hudobnej brandže a jednej luxusnej vily, sa však tvorcom do hĺbky naozaj nepodarilo.
Kde teda urobili „súdruhovia z HBO“ tentokrát chybu? Skôr ako kde (odpoveď by bola – takmer všade), je lepšie pýtať sa, prečo. Prečo sa Levinson rozhodol vybočiť z jemu dobre známych chodníčkov a vydal sa na cestu spevavej pornografie s The Weekndom? Nechápte ma zle, črty jeho autorského rukopisu pretkávajú jedno jeho dielo za druhým a The Idol nie je výnimka. Dôkladný prístup k výberu kostýmov, líčeniu, hereckému obsadeniu známych osobností šoubiznisu (Lily-Rose Depp, The Weeknd, speváčka z K-pop skupiny Blackpink Jennie Kim…), či rafinované manipulovanie mizanscény na zdôraznenie podružných motívov naďalej sprevádzajú fanúšikov „euforickej estetiky“. Cit pre detail nechýbal ani tomuto televíznemu štábu a podrobnejšou analýzou vizuálnej stránky seriály by nejeden divák určite dospel k pozoruhodným záverom.
Keď už spomínam vizuál, veľkú časť z epizód tvoria tanečné čísla obohatené o originálne chytľavé piesne, z ktorých mnohé napísal za účelom (seba)propagácie seriálu spomínaný The Weeknd. Pri spomenutí videoklipovej štylizácie musím pochváliť prácu kamery Arsenia Khachaturana a Marcella Réva, ktorá svojou dynamikou a rôznorodosťou robia z The Idol skvost pre divácke oko. Epizódy sa tak do určitej miery vyvarovali monotónnym momentom spievajúcej Jocelyn či Tedrosových priateľov. Tí mimochodom herecky odviedli tiež slušnú prácu bez výrazných kiksov.
Ako scenáristicky i hereckým výberom dokonale zvládnutú hodnotím vedľajšiu rolu asistentky a radkyne so skvelým zmyslom pre humor – Destiny (Da’Vine Joy Randolph). No a tu za lichôtkami treba nakresliť hrubú čiaru.
Odpoviem si teraz na otázku z predošlého odstavca. Provokatér Levinson neraz práve prácou s kontroverziami spoločnosti trafil priamo do čierneho a vyslúžil si uznania filmovej kritiky. Nie je nič zlé na tom chcieť vybočiť z davu, odtrhnúť sa od roky zaužívaných filmárskych vzorcov Hollywoodu, takáto tendencia je mimochodom u mladých tvorcov čoraz častejšia. Jeho túžba vytvoriť niečo skutočne neopozerané, možno až náznakovo experimentálne, žiaľ, viedla k vzniku neprepracovaného zlepenca s totálne zlyhávajúcou dramaturgiou. Svedčí o tom aj fakt, že HBO na poslednú chvíľu zredukovalo pôvodný počet šiestich epizód na päť.
Môže vám vadiť nahota, sex, drogy či myšací chvostík Tedrosa, no nie sú to opodstatnené dôvody na spustenie prívalovej vlny sklamania a kritiky na seriál The Idol. Zato neexistujúca dramatická vyváženosť epizód, ktorých je len päť, žalostne chabé herecké výkony speváka Weeknda, zopár kráľovsky trápnych samoúčelných sexuálnych scén, scenár písaný z rýchlika a chaotická réžia už znejú ako dôvody neúspechu minisérie.
Ako to už býva, po vlne kritiky sa nejeden režisér alibisticky vyhradí a vracia úder smerom k publiku. Žiadny divák to nepochopil a ako by aj mohol, veď sme len mainstreamová halda puritánov, ktorá rada bezdôvodne mieri palcom po červenom tlačidle na ovládači.
