Marek Prochác a Andrea Václavínek na slávnostnej premiére
Slovenská streamingová platforma Voyo má prvý vlastný originálny seriál. Dokument o chode futbalového klubu Spartak Trnava s názvom Do neba a do pekla zatiaľ ukázal prvé štyri časti. S jeho producentami, Andreou Václavínek a Marekom Prochácom, sme sa rozprávali o tom, ako si získali dôveru hráčov, o cenzúre, výbere divácky atraktívnych príbehov aj o rôznych iných zaujímavostiach zo zákulisia.
Hneď na úvod sa musím opýtať, kde ste čerpali inšpiráciu a nepovedzte mi, že v dokumente Sunderland ‚Til I Die.
Marek Prochác: (smiech) Nebol to len samotný dokument, všeobecne sme si všimli, že je trend športovej dokumentaristiky vo svete na vzostupe. Nebudeme tajiť, že sme čerpali aj z toho, ale bolo tam viacero faktorov. Páčil sa nám dokument Drive to Survive o zákulisí F1, páčilo sa nám Last Dance o hviezdnom období basketbalistov Chicaga Bulls či All or Nothing o futbalistoch Arsenalu. V prvom rade sme to nechceli robiť ako „kopírku“, ale prispôsobiť to našim slovenským pomerom. Plán bol dostať sa do zákulisia natoľko, aby ľudia mali pocit, že to je skutočné.
Andy Václavínek: V All or Nothing nás zaujala najmä ľudskosť. Keď som videla Sunderland, prišlo mi, že príbehy hráčov sú dosť v úzadí, to sme chceli zmeniť, urobiť inak.
A dá sa vôbec v tomto žánri ešte vymyslieť niečo nové? Nebol na vás kvôli tomu tlak?
AV: Najväčší tlak určite vyvíjame sami na seba. Je ťažké nevyvíjať ho, ak chcete spraviť niečo, čo tu ešte nebolo – no bez ohýbania reality. Práve preto bola obrovskou výzvou práve snaha dostať sa do prežívania hráčov – sami neboli v tradičných športových interview zvyknutí otvoriť sa. Museli sme ísť hlbšie a hlbšie.
MP: Ja si myslím, že aj keď bolo už veľa vecí videných, na tie naše slovenské pomery to ešte nebolo takto vypovedané. Pre divákov sme sa snažili priniesť pohľad na to, ako vyzerá realita v našich kluboch a ukázať, že to stojí na pár ľuďoch, že je to o láske a dávaní peňazí do niečoho, čo nie je vždy zárobkovo činné. Aj keď sme čerpali inšpiráciu zo zahraničia, preniesli sme to na naše pomery. Tam sa to odlišuje asi najviac. Chceli sme hlavne ukázať pohľad na fanúšikov, ale aj na to, čo všetko sa deje na štadióne, zaostriť na ľudí, ktorých inak nevidieť – napríklad na pani upratovačku.
Prvotná myšlienka prišla od vás?
MP: Áno, tá myšlienka nejak skrsla aj preto, že sme videli, že takéto zahraničné dokumenty patria medzi najsledovanejšie na streamingových platformách.
AV: Voyo tiež chcelo expandovať aj do týchto vôd, hlavne kvôli tomu, že vlastní práva na našu najvyššiu futbalovú súťaž a riaditeľ (Matthias Settele, pozn. vydavateľa) je aj veľkým športovým fanúšikom. Seriál Do neba a do pekla je prvý slovenský originál, prvý pôvodný streamovaný seriál, ktorý je zároveň športovou doku-drámou. Je to prvé a jediné, čo zatiaľ na Slovensku v tejto sfére máme.
Ako vznikal scenár? Bolo to za pochodu, alebo ste prišli do klubu a hneď ste im predstavili nejaký koncept?
AV: Postupovali sme systematicky, spravili sme si rešerše o ľuďoch. Začali sme mapovať sezónu a veci sa vyvíjali. Museli sme získať dôveru a postupne sa vyvíjali aj témy a scenár. Ale scenár to dopredu nemalo, tvoril sa v rámci dramaturgie, pozvoľne a postupne. Vedeli sme, čo chceme, ale často nám to realita rozbila.
Prečo práve Spartak?
MP: Je známe, že klub oslavuje 100. výročie, to nám zahralo do karát, a zároveň má aj najsilnejšiu fanúšikovskú obec. Úprimne, podobných klubov veľa nie je. Jedna vec je história a druhá to, že má káder, ktorý môže ponúknuť príbeh a má motiváciu byť lepším. Majú mladého trénera, ktorý sa chce etablovať a pracovať tak, aby bol najlepším tímom v tabuľke ligy.
AV: A potom sme si uvedomili, že aj v kabíne sa vytvorili silné priateľstvá. Majú medzi sebou veľkú lojalitu, je to klub, ktorý má v sebe veľa citu. Nevedela som to, klub som spoznávala za jazdy a to človeka dosť strhne.
Zaujímalo by ma, ako ste klubu predostreli myšlienku dokumentárneho seriálu a aká bola prvá reakcia.
AV: Prebehli nejaké rozhovory, ale keď sme sa rozprávali aj s klubom, boli dosť uzavretí. Bolo cítiť, že si držia svoje súkromie. Je to prirodzené, mali sme rokovanie a tam bolo cítiť, že si hovoria: „Čo vlastne títo markizáci chcú?“. Mali sme rozhovor s trénerom Mišom Gašparíkom a ten povedal, že si budeme všetko schvaľovať. Aby vedeli o tom, kam ideme a aby aj hráči neboli dekoncentrovaní a neubližovalo im to pred zápasom, keď tam budeme behať s kamerou. Postupom času sme sa snažili byť tak neviditeľní, že si zvykli a nikto už našu prítomnosť neriešil, nezasahovali nám do práce. Vybudovali sme si taký vzťah, že nám jednoducho začali veriť.
MP: Vychádzali sme z rešeršu, videli sme klub a mysleli si, že by to mohlo vyjsť práve preto, že nám prišli, že sú dosť otvorení. Aj keď spočiatku to tak nevyzeralo, ale to bolo len preto, že sme si chceli nastaviť pravidlá a aj oni si chceli zadefinovať hranice. Musia pracovať a sú hodnotení za výsledky, tam sme si dohodli mantinely.
AV: A vyšlo to a stále je to autentické. Nič nebolo hrané.
MP: To je za mňa na tom celom najvzácnejšie. V zahraničných dokumentoch to nebolo tak vidno, tam to majú oveľa prísnejšie. Myslím si, že v tomto sme autentickejší, to je naša výhoda.
AV: Takému Drive to survive to vyčítali – že boli niektoré časti rozhovorov vystrihnuté a hodené do inej časti. Viac cielene dramatizovali v rámci konfliktov, to sme my nerobili. Avšak konflikty tam ani neboli, nepotrebovali sme dramatizovať.
Hovorili ste, že ste si museli vytvoriť hranice. Mal som však pri pozeraní pocit, že žiadne neboli, že vás fakt pustili všade.
MP: Hranice boli v tom, že nemáme zasahovať do hracej plochy, nemáme natáčať taktické pokyny. Nám išlo o charakter a nie úplne o futbalovú odbornosť, na ktorú sú určené iné formáty. My ideme prioritne filmovou cestou, máme svojich hrdinov, ktorí boli najviac komunikatívni a zaujímaví. No a tí nám rozpovedali svoj príbeh, hráči, tréner, realizačný tím, zamestnanci v rámci štadióna, fanúšikovia… A s ďalšími budeme pokračovať.
AV: Na jednej strane ukazujeme sezónu s výsledkami, ktoré sa už udiali a ktoré sú každému možno už aj celkom ukradnuté. Bolo dôležité spraviť to tak, aby divák fandil svojim hrdinom, držal im palce a chcel si pozrieť ďalšiu epizódu, napriek tomu, že si vie pozrieť, ako to dopadne. Takúto odozvu sme dostali v rámci spätnej väzby a bola dosť cenná. Ľudia boli zvedaví, ako sa to bude vyvíjať.
MP: Ja si pamätám ešte jednu vec – že nás hráči už prestali vnímať. A potom v decembri, keď sme skončili, Michal Gašparík vravel, že netuší, čo z toho ideme urobiť, lebo aj zabudol, že sme tam.
AV: Boli potom pred premiérou trochu nervózni. Ale bolo to vtipné, naozaj na nás tak zabudli, že ani netušili, akú to bude mať formu.
MP: Ja si tiež myslím, že v zápale hry, keď sú už namotivovaní na zápas, fakt zabudnú na všetko. Aj na nás.
Zaujíma ma, z čoho ste mali najväčší strach, keď ste do toho šli.
MP: Strach asi nie, mali sme skôr očakávania, či to bude také, ako sme si to vysnívali. Či sa to v tej slovensko-trnavskej realite podarí spraviť.
AV: Áno, asi toto, ale tiež sme ľudí, s ktorými sme šli pracovať, vlastne nepoznali osobne, takže sme čakali, čo nám vlastne dovolia, kam nás pustia.
Čo vás najviac prekvapilo, čo ste nečakali, že sa bude odohrávať, keď budete chodiť za hráčmi?
AV: Asi vidieť to, ako sa podporujú, to prekvapilo asi každého. Myslela som si, že každý ide za seba. Lenže to bolo viac, bolo to priateľstvo. Ak bol niekto smutný, tak mu vyzdobili skrinku, vždy sa snažili potešiť navzájom. Majú aj interný humor. Alebo rôzne spoločné zbierky, napríklad sa zbierajú pre pani, ktorá im perie dresy, a to nie je jediná ich spoločná zbierka na pomoc niekomu druhému. Proste pre seba navzájom robia takéto pekné gestá.
MP: Presne ako hovoríš. To je asi najväčšie prekvapenie. Z tribún sa to ľahko kritizuje, ale keď človek vidí, čo tomu predchádza, tak chápe, že fakt sa snažia. Jednoducho robia s tým, čo majú a čo môžu. Ani ich rozpočet nie je multimilionový, tých ľudí tam je zopár a všetci sa snažia, všetci makajú. Nie len hráči, realizačný tím alebo vedenie klubu. Ľudia majú každý týždeň možnosť vidieť svetový futbal a potom kritizujú ten slovenský, prečo tak vyzerá, ale mali by sme sa vždy pozrieť na to, v akých číslach sa hýbeme. Tiež som po tejto skúsenosti menší kritik.
Keď sa bavíme o filmovom štábe, tak to ste vlastne len vy dvaja?
MP: My dvaja sme tá scenáristická a režijná zložka. Samozrejme, máme hlavného kameramana Mateja Procháca a množstvo ďalších kameramanov, ktorí fungujú počas zápasu na tribúnach. Potom máme zvukára, postprodukčný tím, ktorý nám pomáha, dokopy tak do desať ľudí.
AV: Stojí a padá to na nás. My sme s tým žili už takmer rok, ale máme skvelých spolupracovníkov, bez ktorých by to nešlo.
MP: Ale zase, keby sme mali obrovský štáb, tak by to bolo kontraproduktívne. Hráči by boli vo väčšom strese, strácala by sa autenticita. Milión kamier, čo by na tím mierili, by ani v strihu nebolo treba.
Do neba a do pekla: Spartak Trnava je miniséria s ôsmimi časťami, štyri už vyšli, štyri pôjdu von po sezóne. Prečo?
AV: Pracovali sme aj s inými verziami, ale ak by dali celý seriál von po sezóne, už by tam bol veľký časový odstup od chvíle, kedy sa udalosti v dokumente stali.
MP: Navyše sme chceli priniesť seriál počas pauzy od futbalu. Aj preto sme mali premiéru počas zimnej prípravy.
V seriáli sa často nadáva. Nepremýšľali ste nad väčšou cenzúrou vulgarizmou a znížením vekovej hranice pre divákov?
AV: K futbalu patria emócie. Človek ide na tribúnu, vypočuje si hocičo, takže sme nad cenzúrou neuvažovali. Predstavte si, že by sa na futbale nadávalo „Ježkove husličky“. Vulgarizmus použitý prirodzene vás chtiac-nechtiac strhne, vytvára atmosféru – viac, než keby sme to vypípali.
Podľa čoho ste si vyberali respondentov z tých, ktorí nie sú zamestnancami klubu?
MP: Je ich more, mnohých ešte predstavíme. Hovorím o fanúšikoch aj o ľuďoch, ktorí sú spätí s klubom nejako inak. Máme tam kronikára, upratovačky, SBS-károv, ľudí, ktorí nosia z ihriska zranených hráčov, lekára… Išli sme hlavne po tých najzaujímavejších príbehoch, a je z čoho vyberať.
AV: Rozprávali sme sa s ľuďmi z Trnavy a okolia a tí nám dávajú najlepšie tipy na ďalších a ďalších ľudí, ktorí sú spätí s klubom. V prvotnom rešerši sme nemali šancu zistiť, kto je zaujímavá postava. Napríklad pani upratovačka alebo pani hospodárka, čo perie dresy – pri nich sme videli, akí sú milí a otvorení a majú ten klub radi.
Aká je spätná väzba od klubu?
AV: V klube sa tomu tešili, bavili sa na tom. Oni si to prežili a potom to videli na obrazovkách. Boli unesení. Občas mali také pripomienky typu „haha, toto ste tam nemuseli dať“, ale nie v zlom.
A čo od fanúšikov? Nechýbalo im viac z histórie?
AV: Asi sme vlastne nemali nejaký negatívny feedback. Keby aj divákom niečo chýbalo, možno to uvidia vo zvyšných častiach. Nemôžeme vystrieľať hneď všetko.
MP: My sme ani nechceli, aby to boli storočnicové medailóniky o minulých úspechoch. Ale nakoniec sú tam aj krásne čiernobiele zábery.
Viete teraz už percentuálne rozdeliť čas, ktorý ste strávili v teréne a čas, ktorý ste venovali post produkcii?
AV: Produkcia je najdlhšia časť, tá bežala v nejakej forme od septembra až do januára. Celé sa to však začalo na rozlúčke Martina Škrtela. Tam sme klubu povedali a ukázali, ako to myslíme. Dohodli sme sa na pilotnej časti, neskôr prišla spätná väzba od klubu a od júla sme naplno začali s točením – rozbiehala sa sezóna, Európska konferenčná liga, s filmovaním sme končili niekedy v decembri. Na rad prišla postprodukcia, ktorú sme robili súbežne – keď sme mali niečo nazbierané, tak sme si to vyhodnocovali, skladali to do mozaiky jednotlivých dielov. Lebo naplniť 4 × 40 minút nie je jednoduché.
MP: Hlavne keď neviete, ako sa jednotlivé príbehy budú vyvíjať. Niečo v septembri beriete ako super tému, ale niečo sa stane trochu neskôr, zmenia sa priority a už vám to tak zaujímavé nepripadá.
Foto: Archív A.V. a M.P.
