Foto: Archív Petra Kerekesa
Na slávnom filmovom festivale v Benátkach získal slovenský film Cenzorka ocenenie za najlepší scenár. Jeho režisér a scenárista PETER KEREKES pritom hovorí, že jeho film ani klasický scenár nemal. V rozhovore prezrádza detaily z natáčania, spätnú väzbu od väzenkýň a dozorkýň a aj to, s akými pocitmi preberal cenu na festivale.
Cenzorka získala na filmovom festivale v Benátkach cenu za najlepší scenár. Na pohľad však snímka vyzerá, že nebola úplne zviazaná nejakou osnovou. Prekvapila vás táto cena?
Priznám sa, že nás to absolútne prekvapilo. V prvom rade ma prekvapilo, keď nám organizátori festivalu zavolali, aby sme sa vrátili do Benátok. Oni však nezvyknú povedať dôvod, pre ktorý sa máme vrátiť, takže sme nevedeli, akú cenu vlastne získame. Hrajú to trochu na „superstar efekt“, aby boli emócie v priamom prenose autentické. Ani Paolo Sorrentino netušil, že dostane cenu za réžiu. Postupne sme si odškrtávali kategórie, no a po tom, čo boli vyhlásené ceny pre najlepšieho herca a herečku, dúfali sme v najlepšiu réžiu alebo film. Prišla však cena za najlepší scenár, čo bol šok, vzhľadom na to, ako ten film vznikal.
Akú cenu ste teda tipovali?
Mysleli sme, že to bude jedna z neštatutárnych cien, ktoré by nás takisto potešili. Nedeje sa to každý víkend, že by človek dostával cenu v Benátkach. Ale inak sme veľmi netipovali.
Film prešiel festivalmi aj slovenskými kinami. Aká bude jeho ďalšia cesta?
Pokračujeme na festivaloch po celom svete. Každý týždeň máme premiéru v nejakom inom štáte. Chystá sa kinodistribúcia v Švajčiarsku, krajinách Beneluxu, Francúzsku, premiéru budeme mať v Bulharsku a pôjdeme aj na festivaly do Spojených štátoch.
Bol film odpremiérovaný aj v nejakej „exotickej“ krajine?
Neviem či úplne exotickej, hral sa však na rôznych zaujímavých miestach. Celkom vtipné je, že v novembri sa nám podarilo získať Cenu Arabskej filmovej kritiky aj cenu na izraelskom filmovom festival.
Cenzorka je hraným filmom, miestami však pripomína dokument. Aký bol pôvodný zámer – natočiť hraný film alebo dokument?
Pôvodne sme chceli natočiť dokument zložený z viacerých kapitol, pričom jedna z nich mala byť o cenzoroch vo väzení. Po tom, čo sme spoznali Irynu Kiryazevu, ktorá hrá samu seba – cenzorku – tak sme si povedali, že to môže byť téma na celovečerný film. Postupne sa to takto formovalo a menilo.
Prekvapilo ma, že práve predstaviteľka cenzorky nebola profesionálna herečka.
Nuž, tento casting sa nám vydaril. My sme k nej len „docastovali“ našu herečku. Aj ostatné väzenkyne boli veľakrát naozajstné odsúdené.
Aký bol pomer profesionálnych herečiek a amatérok?
Hlavná postava, Lesja, je herečka. Okrem nej boli profesionálkami už len predstaviteľky niektorých vedľajších postáv. Lesjina mama, svokra, Irynina mama a ešte niekoľko menších rolí. Zvyšok už boli skutočné väzenkyne a skutočné dozorkyne.
A sú to odsúdené a dozorkyne práve z väzenia v Odese?
Áno, práve odtiaľ.
Niektoré z nich vraj boli bývalé väzenkyne. S akými emóciami sa vracali na miesto, kde strávili časť života?
Týkalo sa to hlavne Ljuby, ktorá hrala postavu Nadji a ktorá bola vo väzení za vraždu. Reálne si odsedela 7 rokov za vraždu a práve ona nám poslúžila ako predobraz k hlavnej hrdinke filmu. Podľa jej života sme písali scenár. Boli to zmiešané emócie, viete, nech bolo to prostredie akokoľvek depresívne, vyvolalo aj pozitívne pocity. Je to ako keď ľudia s odstupom času spomínajú na vojenčinu. Ljuba sa tam vracala niekedy aj s úsmevom. Nemyslím si, že by sa tam chcela vrátiť, ale tá radosť, že prišla iba na návštevu, bola výrazná.
Jedna zo scén, v ktorých väzenkyne hovorili o tom, prečo sú odsúdené, o motiváciách a budúcnosti, vyzerala veľmi autenticky. Boli to skutočné výpovede alebo sa išlo podľa scenára?
Toto pôvodne nemalo ísť do filmu, vzniklo to len ako castingový materiál. Bol však pre mňa natoľko zaujímavý, že sme sa nakoniec rozhodli, že to použijeme. Väčšinu rozhovorov som pritom robil ja, ale pri strihu sme to vyriešili tak, aby to vyzeralo, že ich robí Iryna.
Hovoríte, že išlo o castingový materiál – boli to teda predpripravené texty alebo skutočné výpovede?
Boli to skutočne autentické výpovede, nič predpripravené. Snažil som sa ich spoznať, vedieť viac o ich živote. Posadili sme si ich, postavili sme si kameru, povedali sme im, že sa natáča a že to možno použijeme do filmu. Boli to strašne dlhé, dvojhodinové rozhovory. Boli intenzívne, nielen o vraždách, väzení, ale aj o živote na slobode, ich snoch, čo by bolo keby… Nakoniec sme z nich vybrali pár minút.
Do filmu sa dostalo aj pár úsmevných scén. Bol to zámer alebo vyplynul z aktuálnej situácie?
Nech ste kdekoľvek, život nie je iba depresívny, vždy prináša aj svetlé momenty. Chceli sme tam pridať aj humor, ale zároveň to boli veci, ktoré nás neustále obklopovali. Bolo to také prirodzené, že tam ten humor nakoniec bol a že sme ho tam pridali.
Okrem humorných scén však vo filme na začiatku je aj scéna pôrodu, pri ktorej si ľudia v kinosále zakrývali oči. Prečo ste ju tam dali?
Ja si myslím, že začiatok filmu je hrozne dôležitý, kvôli tomu, že dá divákovi kľúč k tomu, ako sa má na film pozerať. Ak vidíte na začiatku filmu o Jamesovi Bondovi hlavného hrdinu utekať po strechách a skočí na vrtuľník tak viete, že sledujete akčnú rozprávku. Tým pádom viete, ako máte čítať zvyšok filmu. Tým, že na začiatku filmu ukážeme pôrod, vznikne emočné puto s postavou. Navyše, keď ukazujeme všetko, dávame divákovi najavo, že všetko, čo vo filme uvidí, je naozaj. Natočiť detail na herečku ako zatína päste, to sme nechceli.
Natáčanie trvalo 6 rokov. Cítili ste výraznejšie zmeny v spoločnosti? Pýtam sa napríklad na vynášanie rozsudkov na diaľku cez prenosy na tabletoch.
Predtým sa mi to zdalo ako totálny nonsens, ale napokon nám dala korona za pravdu, že takto je to najrozumnejšie. Ak sú dodržané pravidlá, tak štátny zástupca nemusí byť prítomný osobne. Nie je to bežné, ale vyskytuje sa to.
Bolo toto bežnou praxou už na začiatku natáčania?
Myslím, že sme to niekde počas nakrúcania videli. Vlastne, tak nejak fungovalo písanie scenára. Niečo sme niekde videli, tak sme to „bachli“ do scenára. Podobne vznikla aj scéna s „labutinkami“. Videli sme, že ženy si ich takto bežne zospodu maľujú načerveno obyčajné topánky na vysokých podpätkoch, aby vyzerali ako 600-eurové topánky.
Videli to dozorkyne a väzenkyne v Odese?
Veľkú premiéru na Ukrajine sme nemali. Samozrejme, poslali sme im link, film videli a spätná väzba bola pozitívna. Najviac ma teší, že mi povedali, že to vyzerá, akoby to bolo naozaj. Väzenské filmy často žijú z klišé. My sme sa tomu vyvarovali.
Aké je prezentovať film počas pandémie na festivaloch po svete?
Perfektná otázka. Je to hnusné. Viete, v Benátkach prídete do obrovskej sály a sedí tam len polovica ľudí. Chýba voľný pohyb. Festivaly nie sú len o premietaniach, ale aj o stretnutiach, diskusiách, o dlhých debatách… Je to sociálny mixér, prevádzkovateľ malého kina na Slovensku sa môže stretnúť s producentom v Maroku. Počas pandémie ale takéto možnosti nie sú. Dúfam, že toto bol posledný rok pandémie.
Dostali ste odlišnú spätnú väzbu na Slovensku a v zahraničí?
Bol som osobne iba na pár miestach, ale spätná väzba bola všade podobná. Film je pomerne univerzálny, hoci je pravda, že niektoré veci v ňom dokážu prečítať len ľudia z východného bloku.
Je pravda, že pôvodne mal mať film iný záver?
Mali sme pripravené tri závery a ten, ktorý sme použili, bol najmenej pravdepodobný na použitie. Napokon sa to v strižni poskladalo tak, že som si povedal, že toto je asi najlepší záver, aký môžeme mať.
Báli ste sa slovenského diváka?
Išli sme do kina v najhorších možných podmienkach, v čase, keď sa všetko začalo zatvárať. Zároveň to, čo film vydeľuje od ostatných filmov z väzenského prostredia, je naša kombinácia reálneho prostredia s hercami. To divákov možno odradilo, lebo si povedia, že ide o ďalší umelecký film. Rovnako tak tá cena z Benátok, to je ďalšia vec, ktorá ľudí skôr odradí.
Myslíte, že je to naozaj tak, že cena z festivalu je skôr v neprospech filmu v našich kinách?
Myslím, že skôr áno. Nemáme tam známych slovenských hercov. Navyše, kto by išiel na film do kina, v ktorom nie sú herečky a v ktorom ukazujeme samé utrpenie (smiech)?
Na druhej strane, ak sa povie „dobrý slovenský film“, to znie ako lákadlo, či nie?
Neviem… Pandémia to skreslila, ale nie som nadšený z návštevnosti v kinách…
Čo bude ďalej? Ak Cenzorku čitatelia nestihli v kine, dostanú šancu na nejakej streamingovej službe alebo v televízii?
RTVS bola koproducentom, takže tam sa to určite objaví. Čo sa týka streamingových služieb, niekde sa film objaví, ale ešte netušíme, kde.
