Martin Šmatlák © Petra K. Adamková, festival Pilot
Aktuálna koronakríza má za následok tragické dopady nielen na ľudské životy, ale aj na oblasť kultúry. S Martinom Šmatlákom, riaditeľom Audiovizuálneho fondu, sme sa rozprávali o tom, že slovenskí diváci začali pristupovať k domácej tvorbe pozitívnejšie a aj o tom, či a kedy získa slovenský film Oscara.
Koronakríza zasiahla aj slovenskú audiovizuálnu tvorbu. Vieme zhodnotiť, ako veľmi?
Ešte to nemáme celkom zmapované, stále prebieha druhá vlna. A nikto nevie, ako dlho táto situácia bude trvať. Faktom je, že audiovízia a kultúra a šport boli zasiahnuté ako prvé, keďže sa v marci zrušili všetky väčšie podujatia. A obmedzenia stále pretrvávajú. S vyčíslením finančných dopadov ešte budeme musieť počkať.
Ľudia sa zrejme tak skoro za kultúrou nevrátia, prevládať bude strach. Veď aj dnes je v kine málo ľudí bez ohľadu na titul.
Obavy sú prirodzené. Na druhej strane, ako pozitívum vnímam to, že sa začali hľadať iné spôsoby, ako dostať audiovizuálny obsah k divákom. V priebehu štyroch týždňov od zatvorenia kín vyšlo viacero iniciatív, pri ktorých kiná začali streamovať filmy a robiť takéto predstavenia cez internet. Je to sympatická aktivita, ku ktorej by sa nedostali, nebyť tejto situácie. Takisto vzrástol záujem o streamovacie platformy ako Netflix či HBO, hudobníci hrali koncerty zo svojich domácností, herci čítali rozprávky. Audiovizuálna tvorba sa nestratila. Kultúra nezomrela, nezmĺkla, nezavrela sa do pivnice, akurát mala obmedzené možnosti šírenia, a tak si začala hľadať alternatívne možnosti. Aj teraz prebieha bratislavský festival Konvergencie, na ktorý organizátori netušili, koľko môžu predať lístkov. Viac ho teda tlačia online, vysielajú stream, idú za iným divákom a ukazujú, že niekedy nie je dôležité predať lístok, ale dostať obsah k divákovi.
Vráťme sa ešte ku kinám. Hollywood posúva premiéry svojich ťahákov, ako je to so slovenskými filmami?
Postoj amerických štúdií je pochopiteľný, podobne je to aj u nás. Všetci sme si ešte pred dvomi-tromi mesiacmi mysleli, že všetko na jeseň odznie a že budeme normálne fungovať. Ukazuje sa však, že sme sa mýlili a že obmedzenia tu ešte nejaký čas budú. Niektoré očakávané slovenské premiéry sa už presunuli na budúci rok, ako napríklad filmy Správa alebo Muž so zajačími ušami.
Čo výroba slovenských snímok? Tiež sa musela posúvať?
Áno, aj to je poposúvané. Všetko sa menilo za pochodu, producenti nevedeli, koľko členov štábu môžu mať na pľaci, ani to, či herci nemusia nosiť rúška (smiech). V lete sa viacero projektov rozbehlo. Viem o dvoch projektoch, ktoré sa spúšťajú v najbližších dňoch. Keďže sa točia niektoré ich časti v Českej republike, riešilo sa aj to, či sa kvôli zhoršujúcej situácii bude môcť cestovať. Napokon však dostali výnimku.
Ako je to s televíznymi výrobami?
Tie sa posúvali tiež, najviac na to doplatili štábové profesie, mnohí ľudia stratili prácu. Hovoríme o technických, asistentských profesiách, aj o tých umeleckých. Nemali zároveň možnosť zohnať si inú prácu vo svojej profesii. Zvukár, ktorý mal niekoľko týždňov pracovať na výrobe novej relácie, ktorá bola zrušená, nemá veľmi možnosť ísť si zarobiť inde, keď je všetko zrušené. Toto je ďalšia oblasť, kde skutočné finančné straty zatiaľ nevieme vyčísliť.
Asi dobrý argument pre tých, ktorí hovoria, že ľudí v kultúre netreba podporiť, lebo majú peňazí dosť.
To je veľmi skreslený pohľad, najmä na hercov, ktorí hrajú v seriáloch, divadle aj vo filmoch a sú divákom stále na očiach. Ale čo chudák herec v nezávislom divadle, ktorého príjmy sa odvíjajú od vstupného.
Čo sa s týmito problémami dá robiť?
Ťažko povedať. Akým spôsobom týmto ľuďom pomôcť, to je do veľkej miery vecou Ministerstva kultúry. To komunikuje, hľadá spôsoby a riešenia, ale či sú dostatočne rýchle a efektívne a adresné, to sa mi ťažko vyhodnocuje. Stále nevieme, či a kedy sa táto situácia skončí.
Ako je to u vás s projektami? Cítite pokles?
Je ich menej. Operatívne sme museli riešiť zatvorenie kín a rušenie podujatí. Zatiaľ však nemáme avizovaný žiadny projekt v oblasti audiovizuálnej produkcie ohrozený natoľko, že by hrozilo jeho úplné zrušenie.
To znie ako pozitívna správa.
Producenti nachádzajú riešenia, hľadajú sponzorov a my sa im snažíme pomôcť a vyjsť im v ústrety, či už posunutím termínu vyúčtovania, termínu realizácie projektu aj prípadným odôvodneným zvýšením grantu, ak žiadateľovi vyleteli financie hore komínom a už sa mu nevrátia len preto, lebo dva dni pred jeho začiatkom prišli obmedzenia. Zatiaľ sa to snažíme riešiť tak, aby sa všetky podporené projekty zrealizovali. Ak by sa tak nestalo, producenti by museli vrátiť dotácie, čo by znamenalo dvojnásobnú škodu.
Poďme sa pozrieť na budúcnosť. Ako bude prebiehať prechod do pôvodnej podoby?
Za posledných 10 rokov sme si zvykli na to, že sme v audiovízii zažívali permanentnú konjunktúru. Vezmime si len rozdiel medzi tým, koľko seriálov a filmov sa u nás vyrába teraz a koľko sa vyrábalo pred desiatimi rokmi. Dnes ich je niekoľkonásobne viac. Po výraznejšom vzostupe došlo k pozastaveniu. Myslím si, že sa vrátime k číslam a ukazovateľom, aké sme mali pred niekoľkými rokmi.
Akú úlohu by v tomto smere, pri opätovnom reštarte, mala zohrať verejnoprávna RTVS?
Nuž, RTVS nie je iba audiovizuálny subjekt, je to mediálny kolos. V oblasti audiovízie je však veľmi dôležitý hráč. Pre nás všetkých je podstatné, aby mal tento hráč stabilné postavenie, aby mal vypočítateľné finančné zabezpečenie a aby mal predvídateľné správanie.
A má ich?
Obávam sa, že za celú svoju doterajšiu existenciu to takto pokope RTVS ešte nemala. Uvidíme, ako jej osud ovplyvnia ďalšie politické rozhodnutia.
Ktorý zo slovenských filmov bol tento rok najväčším ťahákom v kinách?
Ľudia najviac chodili na Sviňu. Tá mala veľmi dobrý štart a výsledky. Z minulého roka dobiehal film Šťastný Nový rok. A potom to zastalo. Keď sa znovu otvorili kiná, niektoré tituly sa do nich vrátili. Po tejto prestávke mal slušné čísla dokument V sieti. Niektoré filmy, naopak, asi nedosiahli očakávané distribučné výsledky. Za všetky môžem spomenúť koprodukciu Bourák. Uvidíme, čo prinesie jeseň. Pred Vianocami by mal ísť do kín aj film Perinbaba a dva svety. Bolo by fajn, keby boli podmienky v kinách čo najlepšie, pretože je to film, ktorý dokáže prilákať divákov rôznych generácií.
Ako je to s kvalitou slovenského filmu? Zdá sa, že aj v očiach verejnosti stúpa – vidieť to aj na diváckom záujme.
Tie čísla o tom naozaj hovoria. A hovoria aj o tom, že pred dvomi-tromi rokmi sa dlhodobo negatívny postoj slovenských divákov voči domácim filmom akoby otočil. Postoj, že ,,depky a sociálne drámy, na ktoré sa do kina neoplatí chodiť“ sa zmenil a ľudia začali chodiť aj na slovenské filmy do slovenských kín. Na druhej strane, keď hovoríme o obsahoch, nie len o číslach, v posledných desiatich rokoch došlo k citeľnému rozšíreniu rôznorodosti slovenského filmu. Nemáme tu iba sociálne drámy, ale už aj historické filmy, rozprávky, animovanú tvorbu, divácke filmy, ale aj také nečakané fenomény, ako Loli paradička.
V minulosti sa často porovnávala kvalita slovenského a českého filmu. Naši susedia boli v tomto dlhé roky pred nami, zmenilo sa to?
Od nástupu na miesto riaditeľa Audiovizuálneho fondu sa bránim kvalitatívnemu hodnoteniu jednotlivých filmov, na rozdiel od mojej bývalej profesie, v ktorej som robil filmového kritika. Skôr sa snažím pozerať na kinematografiu ako celok. Nechcem porovnávať Slovensko s Českom. Nakoniec, je to náš najbližší koprodukčný partner, viac ako 80 percent slovenských filmov sú spolupráce s českými koprodukčnými partnermi. Stále sme si jazykovo aj kultúrne najbližší zo všetkých európskych krajín. Je to do istej miery spoločný priestor, preto si myslím, že cítiť sa v konkurencii s českou kinematografiou nie je správne. My sme s ňou previazaní viac, než ona s našou. Možno to zdanie, že naša kinematografia je na tom lepšie, je tu preto, lebo oproti našim susedom sme v tomto smere predtým 20 rokov stagnovali a za uplynulé desaťročie sme výrazne nabrali dych.
Bude mať Slovensko niekedy šancu zabojovať o Oscara, prípadne Zlatý glóbus?
Táto otázka sa, samozrejme, núka. Je to však aj otázka toho, či máme obsahy, ktoré môžu byť zaujímavé pre societu, ktorá o Oscaroch rozhoduje. A potom je to aj otázkou toho, či máme dosť peňazí na to, aby sme vedeli zaplatiť také promo, ktoré je s tým nevyhnutne spojené. Každoročne podporujeme účasť slovenského filmu, ktorý vyberie Slovenská filmová a televízna akadémia na ocenenie v kategórii „najlepší cudzojazyčný film“ na Oscaroch. Tam keď chcete uspieť, musíte do toho vraziť niekoľkonásobne viac peňazí. Musíte robiť promo, komunikovať s členmi americkej akadémie, urobiť povedomie okolo filmu, aby o ňom vôbec niekto začal uvažovať, ako o niečom zaujímavom.
Možno nejaká špecifická téma, či netradičný a inovatívny filmársky postup by mohli zmazať toto manko?
Neviem, to sú asi len dohady a hypotézy. Ja Oscarov beriem ako súčasť globálneho filmového biznisu. A kto chce v tom biznise byť a chce sa v ňom ukázať a presadiť, musí mať veľa peňazí. Získanie Oscara pre Slovensko nevidím ako métu, hoci, ak by sa tak stalo, bolo by to veľmi fajn.
Rozhovor vznikol počas festivalu seriálov Pilot 2020 v Trnave.
