Valčík s Bašírom

Originálny názov: Waltz with Bashir

Žáner: animovaná dráma
Minutáž: 86 minút
Krajina pôvodu: Izrael / Nemecko/ USA / Francúzsko
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Ari Folman
Scenár: Ari Folman
Kamera: Yoni Goodman
Hudba: Max Richter
Hrajú: Ari Folman, Ron Ben-Yishai, Ronny Dayag, Dror Harazi, Yehezkel Lazarov a ďalší

Známy filozof Martin Heidegger postuloval, že človek je ako jediná bytosť na svete schopná spáchať samovraždu. Ľudia sa vďaka tejto vlastnosti stali unikátom v živočíšnej ríši. Treba podotknúť, že človek má ešte jednu vskutku výnimočnú a mocnú schopnosť: zabúdať. Zabúdať, popierať, vytesňovať. Silná zbraň, hlavne v prípade, keď sú dejiny ľudstva dláždené lebkami státisícov príslušníkov rovnakého živočíšneho druhu (ďalšie druhy počítajú omnoho väčšie straty). Prednedávnom odstránili vo Veľkej Británii holokaust zo školských syláb, údajne pohoršoval moslimských spoluobčanov. Taktiež podaktorí ľudia hlásajú, že holokaust sa skutočne nikdy neodohral a je to len číry výmysel. Zrkadlo, ktoré nám nastavuje skutočnú tvár Homo Sapiens Sapiens, bolo rozbité. No aspoň zopár existujúcich črepín sa rozhodol pozbierať Ari Folman, izraelský filmár a bývalý vojak, ktorý bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Snímka začína záberom na svorku krvilačných divokých psov nespúšťajúcich uhrančicé oči z prchajúcej obete. Po vyprázdnených uliciach Tel Avivu sa snaží chlapík v stredných rokoch uniknúť tuctu hladných papulí. Paradoxne, psi sú jeho suvenírom, ktorý si priniesol z Libanonskej vojny…pred dvadsiatimipiatim rokmi…v podvedomí. Expozícia filmu je poňatá ako ukážka úžasných schopností pamäte a podvedomia za asistencie šoku a následnej traumy. Boazova nočná mora s psiskami sa opakuje noc, čo noc a on sa sťažuje svojmu priateľovi- spolubojovníkovi, Arimu Folmanovi. Stretli sa v Libanonskej vojne a Boaz si z tej doby veľmi živo pamätá svorku psov, ktorú musel popraviť. A teraz sa mu prichádzajú poďakovať. Noc, čo noc. Z lovca sa stala korisť. Dokumentarista Ari je prekvapený a nedokáže si vybaviť nič z obdobia viažuceho sa na 16.-18. septembra 1982, čierneho dátumu v histórii Libanonu, masakry v utečeneckých táboroch Sabra a Shatila. A tak mu nezostáva nič iné, len sa vydať na cestu a vypátrať, prečo má v pamäti vygumovaných niekoľko dní zo svojho života.

Tvorcovi sa podarilo unikátne dielo. Hybrid kombinujúci autobiografiu, dokument a úvahu o podvedomí a pamäti (psychoanalýza i terapia zároveň). Nový rozmer dodáva filmu animované prevedenie (vytvorené vo Flashy). Ako som uviedol na začiatku článku, hlavnými leitmotívmi pri pátraní, ktoré je i zároveň výpoveďou o tom „čo sa tam stalo,“ sú amnézia a/alebo vytesnenie. Autor sa dostáva do blúdneho kruhu, pričom nachádza iba niekoľko fragmentov v snahe získať kompletný výjav. Nikdy sa mu úplne nepodarí poskladať pravdivý obraz. Postupne prichádza k odhaleniu, že pravdivosť ako taká, je v skutočnosti relatívna. Je to vôbec skutočnosť a čo ju zaručuje?

Animovaný dokument o vojne. Môže mať vôbec animák o vojne skutočnú historickú výpoveď? Môže poskytnúť fakty, reálne zachytenie udalostí, ktoré sa stali? Pre mnohých platí pravidlo animované=nemysliteľné. A nemysliteľné je aj vyvraždiť stovky nevinných žien a detí. Ale niekto tento ortiel vykonal. Ari Folman sa s divákom pohráva, balansuje na hrane. Divák váha, či príjme servírované fakty a tvorca ho zatiaľ zavádza práve animovanou povahou svojej veľmi intímnej výpovede.

V ráme pátrania po skutočných udalostiach sa v druhom pláne prezentuje niečo ako psychoanalytické cvičenie. Filmárov priateľ je terapeut. Okrem analýzy poskytuje aj vysvetlenia javov traumy. Práca s podvedomím, post-traumatické skúmanie, prvotná príčina amnézie i snové až surreálne výjavy. Animovanou formou sa darí režisérovi ilustrovať silu teroru, akú spôsobuje boj, odohrávajúci sa obďaleč i epicentrum krížovej paľby. Účastníci utrpeli trvalé psychické následky. Jeden z očitých svedok a vojak, ktorý pocítil na svojom chrbte mrazivý dych samotnej smrtky, sa dostal pod paľbu nepriateľa. Jediná možnosť záchrany bolo niekoľko hodinové plávanie v mori. Pud sebazáchovy vycical z mladíka takmer všetku fyzickú silu a na duši zanechal škaredé jazvy. My, svedkovia-diváci, sme už okúsili, čo je to vojna zač, ale v tomto prípade ešte len krúžime okolo Pandorinej skrinky. Pomaly sa dostávame do centra rozbombardovaného mesta, v ktorom sa dejú otrasné zverstvá. Repetitívna scéna v mori sálajúca neskutočným pokojom a harmóniou, kde sa prebudí deväťnásťročná verzia Ariho Folmana nasleduje svetlicu vznášajúcu sa nad mestom ako v tranze. Svetlica, predobraz hviezdy zaviedol podľa Biblie troch kráľov do Betlehema, aby privítali spasiteľa sveta, no vo Valčíku s Bašírom naberá otrasného rozmeru. Táto hviedza nikoho nespasí, ale odsúdi na večnosť stovky nevinných tvárí.

Valčík s Bašírom pracuje vynikajúco s filmovým priestorom, ktorý má k dispozícii a využíva ho komplexne. Ani jedna scéna nevychádza nazmar a autorovi sa darí položiť viac vrstiev než sa na prvý pohľad môže zdať. Film o vojnových udalostiach a ich následkoch, ako forma hľadania strateného, zabudnutého i zatrateného fragmentu seba samého, ako meditácia na pravdou a fikciou a v neposlednom rade i úvaha nad genézou „právd.“ V jednej scéne priateľ a bývalý spolubojovník z Libanonskej vojny upozorňuje režiséra, že môže kresliť, ale nesmie nakrúcať. Čiže inými slovami sa pravda musí uspokojiť, iba s náznakmi a nie absolútnym zachytením. Vynikajúca poznámka otvárajúca trinástu komnatu dichotomického pojatia reality zakonzervovanej na filmovom páse. Poukazuje hlavne na súčasný vek informácií a podávanie správ, ktoré môže byť referovaním skutočných udalostí, ale zároveň i „dôveryhodnou“ manipuláciou s realitou a jej recipientami. Slávny výrok a osvedčená taktika šéfa nacistickej propagandy, Josepha Goebbelsa, prežíva svoje znovuzrodenie v 21. storočí, kde lož už nemusí byť stokrát opakovaná, stačí jej len jedno odvysielanie vo večerných správach.

V tomto duchu „relativity pravdy“ sa nesie celý dokument-príbeh, ktorý stiera hranice medzi realitou a snom. V dôsledku čoho by sme mali byť divákmi príbehu Ari Folmana a nie dokumentu o vojnových zločinoch. V centre pozornosti zostáva režisérov osud prerozprávaný formou detektívneho príbehu s tým rozdielom, že namiesto vraždy je expozíciou filmu vygumované miesto v pamäti. Vojnový dokument sa odohráva akoby v druhom pláne, jeho percepcia je marginálna. Preto diváci môžu nadobudnúť pocit, že Valčík s Bašírom je viac osobná spoveď ako lekcia dejepisu. Vďaka okrajovému prijímaniu faktov je minimalizované politické zaujatie, aj keď niektorí odporcovia filmu tvrdia opak a síce, že Folmanova výpoveď je propagandou. Kritické ohlasy zaznievajú z úst Libanonských predstaviteľov (v arabských krajinách bol film zakázaný).

Vyvrcholením filmu je akt zjavenia pravdy a radikálny prechod z roviny osobného príbehu do masovej tragédie vrcholiace v mrazivé precitnutie do surovej reality (nie nepodobný De Palmovému semidokumentu Redigované). Počin Ari Folmana je signifikantným dielom izraelskej kinematografie ako prvý animovaný celovečerný film, a keď nie revolúcia, aspoň povstanie na poli filmovej gramatiky a zároveň i surovou výpoveďou o vojnových zločinoch, ktorá si podmaní divákov svojím tancom na hrane reality a sna a vizuálnym blúdením v labyrinte podvedomia.