Originálny názov: Kunsten at græde i kor

Žáner: rodinná dráma
Minutáž: 106 minút
Krajina pôvodu: Dánsko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Peter Schønau Fog
Scenár: Bo Hr. Hansen
Kamera: Harald Gunnar Paalgard
Hudba: Karsten Fundal
Hrajú: Jannik Lorenzen, Jesper Asholt, Hanne Hedelund, Julie Kolbech, Bjarne Henriksen, Thomas Knuth-Winterfeldt

Umenie plakaťDánsky režisér Peter Schønau Fog skúma vo svojom skromnom dielku rozvrátenú vidiecku rodinu z pohľadu jej najmladšieho člena, jedenásťročného Allana (Jannik Lorenzen). Jeho otec (Jesper Asholt), mliekar s upadajúcim krámom, je paranoidný slaboch. Matka (Hanne Hedelund) už dávno rezignovala na pokusy o zmenu. Manžela necháva vyplakávať sa po nociach zo svojho biedneho životného údelu a sľubovať sebe i ostatným samovraždu, kým sama zaspáva pod vplyvom práškov. Sestra Sanne je práve v puberte, trpí uzavretosťou a osamelosťou. Najstarší brat Asgard (Thomas Knuth-Winterfeldt) dávno zutekal z dusného domova na univerzitu a jeho občasné návštevy končia ďalšími traumatizujúcimi hádkami.

Znie to takmer tak otrasne, ako to aj vyzerá. No práve zásadné rozhodnutie podať príbeh z detskej perspektívy doň vnáša komický prvok a sprístupňuje tému divákovi. Nehovorím o banalizácii: niektoré hrany sa obrusujú, znaivňujú, iné naopak vyčnievajú viac. Malý Allan vystupuje ako jediný tmel rodiny. Rozhodne sa urobiť všetko pre to, aby posilnil otcovo sebavedomie. Miluje ho: nechce ho počuť plakať, nechce ho nechať zabiť sa. Náročná úloha; otec totiž vyniká iba v (seba)ľútosti. Jediné, čo z tohto „kapitálu“ dokáže vyrobiť sú dojímavé reči na pohreboch. Tam sa plakať patrí, pozostalým poriadny plač pomôže, ak sa im ho nedostáva, treba im k nemu pomôcť. Z Allana sa stáva dômyselný „vrah“: modlí sa za smrť otcovho konkurenta. Skoro: umrie mu syn. Otravnú chorľavú tetu vystraší v maske na smrť. Skoro. No tetka sa skláti tak či tak.

Trvalo by hodnú chvíľu, kým by sa blondiačik Allan vypracoval na rutinovaného masového vraha. Nie je ani dôležité, kedy a ako zistil, že jeho sestra Sanne môže byť otcovi útechou. Keď príde ďalší záchvat, cíti svoju zodpovednosť. Zaklope na dvere sestrinej izby. „Otec opäť plače?“ „Áno. Musíš ísť za ním.“

Julie Kolbech v úlohe Sanne je režisérovým chorým tromfom. Zámerne? Poznáte tie dievčatká z anime, s úzkymi tváričkami, lemovanými rovnými vlasmi, ústami v tvare srdca, drobnými noštekmi a obrovskými očami. V pornoverzii anime (hentai) vynikajú aj plným poprsím. Sanne ho nemá. Je to dieťa.

Umenie plakať Umenie plakať

Od tohto momentu je jasné, že táto rodina musí skolabovať. Čaká sa len na Allana. Kedy stratí dôveru vo svojho otca, ktorý sa na ňu tak zvrátene spolieha. Kedy stratí svoje detstvo. Umenie plakať patrí k filmom, leptajúcim zažitú „múdrosť“ o šťastí nevinného veku. Spochybňujúcim tradičnú rodinu, udržiavanú často, lebo sa „tak patrí“. K filmom, kde nevidíte potoky krvi, obnažené vnútornosti, a predsa máte chuť odvrátiť pohľad. Pretože obnažujú vás.

Allan je skvelý chlapec. Režisér nemusí na diváka vôbec tlačiť, aby mu držal palce. (Čo sa mu v zásade podarilo.) Potom si uvedomíme: držíme mu palce, aby zabil svojho otca. Symbolicky? Aj..

/