The Lost Daughter © 2021 Netflix The Lost Daughter © 2021 Netflix

Režisérsky debut Maggie Gyllenhaalovej si minulý rok vyslúžil na prestížnych filmových festivaloch veľmi pozitívne ohlasy. Niet sa ani čomu čudovať, nakoľko do pléna priniesla trocha kontroverzný no veľmi zaujímavý pohľad na tému rodičovstva a materstva. Ukázala tak všetkým filmovým fanúšikom, že sa rozhodne nehodlá skrývať v tieni svojho brata Jakea Gyllenhaala a rovnaký talent, ktorý predvádza ako herečka, má aj na opačnom konci kamery.

dráma
2021 / 121 min. / MP 15

Originálny názov
The Lost Daughter

USA / Izrael / Veľká Británia / Grécko

Réžia
Maggie Gyllenhaal
Scenár
Maggie Gyllenhaal
Hlavnú úlohu si vo filme s názvom The Lost Daughter (v českom preklade Temná dcéra) zahrala držiteľka ceny Oscara Olivia Coleman ako matka vyrovnávajúca sa so svojou vlastnou nepríjemnou minulosťou. V celku provokatívny a spoločnosť polarizujúci dej Temnej dcéry sprevádzali estetické zábery, ktorých ochutnávku ponúkol už aj trailer filmu. Ich krása však takmer vôbec nekorešponduje s filmom. Ten je rovnomernou adaptáciou knihy od spisovateľky Eleny Ferrante, ktorá do svojich diel zvyčajne vsádza ženy ako hlavné hrdinky a ich činy sa vymykajú spoločensky zaužívaným normám správania u nežnejšieho pohlavia. Inak to nebolo ani v tomto prípade.

Stretávame sa s profesorkou Ledou na dovolenke v Grécku. Privíta ju nádherne zariadené Airbnb ubytovanie, príjemná a tichá pláž a k tomu nádherné počasie a pokoj, ktorý zjavne potrebuje. To však netrvá dlho a spoločnosť jej robí mnohopočetná rodina z New Yorského Queensu – hlučná, invazívna a zjavne úplne ľahostajná voči osobnej zóne iných ľudí. Leda im od začiatku dáva najavo, že sa nebude riadiť ich pravidlami, snaží sa im vyhýbať a nepliesť sa im do cesty, no je medzi nimi aj mladá mamička Nina s dcérkou.

Od začiatku je jasné, že Leda si k nej už len na základe obyčajného pozorovania vytvára silné puto. Nina vystupuje ako mladšia verzia Ledy, ktorá sa prostredníctvom nej vracia do svojej mladosti a uvažuje nad rozhodnutiami, keď boli jej deti v rovnakom veku ako Ninina dcéra Elena. Tej počas pobytu na pláži zmizne jej obľúbená bábika, čo na niekoľko dní postaví celú rodinu do pozoru a práve táto (možno na prvý pohľad banálna) udalosť sa stáva hlavným konfliktom príbehu, ktorý nečakane tieto dve matky zblíži. Film rozoberá zdrvujúcu zodpovednosť rodičovstva a rôzne pohľady naň, najmä spôsob, akým ho uchopila raz mladá a nerozvážna Leda.

The Lost Daughter © 2021 Netflix

Respektíve, Ledu považujeme za nerozvážnu na základe obrazu, ktorý nám ponúka režisérka Maggie Gyllenhaal. Tento obraz by som dokázala nazvať aj trochu stereotypným, nakoľko vo svojej podstate hovorí o tom, že mladé matky sú slabé a nedbalé, staršie zase príliš starostlivé a tie ženy, ktoré uprednostňujú samé seba pred materstvom sú ponechané napospas osudu.

Je zvláštne, že v roku 2022 ešte stále odsudzujeme slobodné rozhodnutia žien, či spôsoby matiek, akými sa rozhodnú vychovávať svoje deti. Tu však prichádza otázka, či Ledine rozhodnutie bolo niečo, čo môžeme vnímať ako spôsob výchovy, či skutočná nezodpovednosť. Práve v tejto neistote a neustálom spytované postáv a samých seba tkvie pútavé čaro Temnej dcéry. Je aj zdrojom kopiacich sa otázok diváka, ktoré zostávajú bez odpovedí.

Olivia Coleman ako Leda a Jesse Buckley, ktorá jej požičala svoj mladistvý vzhľad, sa chopili tejto postavy fantasticky. Autenticky a navzájom verne stvárnili emócie v  rôznych nepríjemných, ale aj usmievavých situáciách. Kontrastnú postavu Ledy stvárnila Dakota Johnson ako Nina a musím povedať, že rozmazané očné linky, čierne vlasy a okázalý šatník, ktorý režisérka zvolila, dodal tejto postave ten správny šmrnc novopečenej matky so čerstvými spomienkami na tínedžerske roky.

Melancholický dej sprevádzali pochmúrne farby. Aj napriek slnečnej pláži či letným dňom postavy obklopoval nepretržitý sivý farebný tón. Slabou stránkou filmu boli dialógy, režisérka si dala záležať skôr na napätí, tajomne a inotaji, čo sú zároveň aj pozitívne vlastnosti filmu. V niektorých scénach teda divák nemá celkom jasno, čo sa deje, a to sa môže odzrkadliť aj na jeho správnom pochopení – najmä jeho konca.