Tak ďaleko, tak blízko, 2014
Žáner: dokument
Minutáž: 80 minút
Krajina: SR
Rok: 2014
Prístupnosť: MP

Réžia: Jaro Vojtek
Scenár: Jaro Vojtek, Marek Leščák
Kamera: Noro Hudec , Jaro Vojtek
Strih: Peter Harum
Hudba: Michal Nejtek

Sedel som v icečku z Kysaku do Trnavy, obložený naproti rodičmi a po pravej ruke ich dospievajúcou dcérou. Cesta ubiehala príjemne aj napriek letnému dusnu, ktoré klimatizácia už nevládala potláčať. Rodičia boli na tablete alebo podriemavali, dcérenka sa zasa venovala potešeniam plynúcim zo smartfónu. Ja som tiež v rukách zvieral tablet a ťuknutím prsta raz za niekoľko minút „otáčal stránku knihy.“ (Myslím, že najbezpečnejšie je dať do úvodzoviek rovno všetky tri slová.)

Ako si domyslíte, konverzácia v týchto podmienkach bola minimálna a vlastne z mojej strany k spoločníkom zaznela za niekoľko hodín iba jedna veta. To keď sa dcéra nečakane spýtala, čo je to Aspergerov syndróm. Otec odpovedal, že je to druh syndrómu a matka sa nepokúsila ani o vtip. „Ide o druh autizmu, ľahšia forma autizmu,“ ozval som sa. Reagovala na mňa iba matka, dorovnajúc manželov humor slovami, že teraz by mala nasledovať otázka, čo je to autizmus. Našťastie, dcérina zvedavosť sa nerozbiehala súvisiacim smerom a nepokračovala v rozhovore.

Mohol som sa teda pohrúžiť naspäť do svojej „knihy“. Nie až tak samozrejme, ako to teraz píšem. Predsa len, to slovo vyskočilo do kupéčka veľmi nečakane a bez zjavného kontextu. Určite som sa chvíľu rozpomínal na svoje osobné skúsenosti s Aspergerom. Ale o tom tu reč nebude, možno inde a inokedy. Teraz ma zaujíma otázka, do akej miery táto výmena reprezentuje oboznámenie širokej verejnosti s poruchami v autistickom spektre. Autizmus ako strešný pojem (diagnóza) nemá u nás veľkú tradíciu, ale už prenikol do všeobecného povedomia. Ak nijak inak, nuž aspoň stereotypným obrazom dieťaťa vydávajúceho neartikulované zvuky a vykonávajúceho stereotypné pohyby. Alebo rozkošnou panikou z očkovania, ktoré malo vyvolávať u detí túto poruchu.

Tak ďaleko, tak blízko, 2014

Zrejme preto sa dospievajúca dcéra nepýtala ďalej – pojem autizmus (na rozdiel od Aspergera) jej už bol známy. Možno ďalšie otázky umlčala matka, ktorá svojím dovetkom naznačila, že dcére by autizmus MAL byť známy. Tak ako bol známy jej, na rozdiel od pojmu Asperger. Asperger sa aj tak asi len silou vôle dá odlíšiť od vysoko funkčného autizmu, takže ho zrejme čaká budúcnosť podobná iným evokatívnym psychiatrickým diagnózam, napríklad takej schizofrénii (teda z oficiálnej medicíny sa bude vytrácať, aby zaujímal čoraz bájnejšie miesto v popkultúre).

S rozširovaním informácií o autizme by mal pomáhať aj Vojtekov dokument Tak ďaleko, tak blízko. Jaro Vojtek ho pripravoval 7 rokov. Pôvodne malo ísť o reportážny krátky film na objednávku Autistického centra Andreas. Ale režiséra téma chytila, až nakoniec poskladal celovečerák z príbehov štyroch dospievajúcich autistov (a to mu ešte jeden asperger vypadol). Už základný koncept podporuje poznatok, že neexistuje jeden autizmus. Každý z protagonistov má inú diagnózu (infantilný, atypický, „obyčajný“, vysoko funkčný). Tento prístup nie je samoúčelný (vyžmýkať z témy čo najviac). Vnímanie individuálnych odlišností podmieňuje prehlbovanie povedomia o akejkoľvek skupine, upratanej pod pohodlný strešný pojem.

Zdá sa, že Vojteka nezaujíma ani tak odborná, medicínska stránka (o príčinách alebo perspektívach sa veľa nehovorí), skorej vzťahy – najmä rodičov a detí. Ostatne túto tému spracoval aj v prvej poviedke minuloročného hraného filmu Deti. Po premietaní na Artfilme ho asi nepotešila divácka otázka, prečo využil scénu u zubára (ktorú prevzal aj do Detí). Vraj aj „normálne“ deti vedia spraviť u zubára väčší bordel. Držím stranu režisérovi, lebo aby decko v kresle držali obaja rodičia, nepovažujem za obvyklé. Už ani to nie, aby tam obidvaja šli.

Ručná kamera sa do veľkej miery vytratila, sledujeme skôr akciu v zábere. Protagonisti ju dokážu urobiť nepredvídateľne dynamickou, a to v základnom pohybovom zmysle, aj v zmysle výpovedí či rozhodnutí. Pri Silvii a Milanovi vidíme skôr úsmevnejšiu stránku autistickej osobnosti, s Andrejom a Jakubom sa závažnosť prejavov stupňuje, na druhej strane práve ich rodičia sa občiansky angažujú pre spoločenskú pomoc autistom.

Tak ďaleko, tak blízko, 2014

Nie sú tu chvalabohu žiadni matematickí géniovia, dokument ukazuje „obyčajné“ deti s ich každodennými problémami. Hoci vznikal 7 rokov, nejde o klasický časozber. U všetkých dôjde k istému vývoju, napríklad sa postaví a sfunkční Drahuškovo (komunitné centrum pre autistov), kam sa Andrej presťahuje a jeho stav odráža zlepšenú starostlivosť. V ostrom kontraste so scénou v úvode filmu (natočenou na domácu kameru), kde vybieha v zime von z domu, váľa sa po snehu a vyzlieka si oblečenie.

Milan (označený ako atypický autista) je asi najcharizmatickejší z predstaviteľov, je výrečný a vtipný, má záľubu v električkách a preberá s adoptívnym otcom vážne veci ako rodinu a sex, či zodpovednosť za druhých. Témy, ku ktorým by s ohľadom na svoju diagnózu možno mal mať ďaleko (hovorím čisto z laickej pozície), ale má o nich vedomie aj vlastný, často originálny a argumentačne podložený názor. Tieto otcovsko-synovské debaty sa viažu na opakovane využívané prostredie horskej lanovky, kde je čas aj potrebná miera intímnej blízkosti.

Silný emocionálny účinok dosahuje aj scéna, v ktorej Silvia (tiež s otcom) prichádza na spoločenský večer pre ľudí s postihnutím. Cítiť trápnosť, strach aj nádej. Výnimočnosť tejto spoločenskej udalosti pre niektorých zúčastnených sa zobrazuje v podstate bez slov. Silviu vyzve do tanca veľmi slušne oblečený starý mládenec. Jeho „status“ odvodzujem ako divák iba zo súvisiacich záberov pred alebo po tanci, keď sedí veľmi osamelo pri stole. Ktovie, aký vzácny je preňho a pre Silviu moment zblíženia, opatrný prvý tanec.

Tak ďaleko, tak blízko, 2014

Silvia sa neskôr zbližuje aj s Milanom – zasväcuje ju do tajomstiev električiek, a keď už spolu cestujú, rozprávajú sa, ako sa rozprávajú ľudia, ktorí sú si navzájom sympatickí. Dokonca si skoro aj vymenia čísla, ale zhodnú sa na tom, že to by bolo trápne. Tu sa prejavuje tendencia, ktorú vo svojich filmoch zdieľajú s Vojtekom aj taký Lehotský alebo Škop – snaha o pointovanie, príbehovosť s využitím všeobecne zdieľaných, známych životných situácií (napr. prvá láska) alebo so (seba)štylizovaním aktérov toho-ktorého dokumentu. Milan je najvýraznejšia postava, pretože je najlepší herec. Príznačný je aj chápavý, melancholicko-humorný tón, irónia na preklenutie alebo aspoň zamaskovanie rezignácie či bezvýchodiskovosti.

Slovenská filmová a televízna akadémia nominovala Tak ďaleko, tak blízko na Európsku filmovú cenu ako najlepší dokumentárny film posledného roka. Vojtek dosiahol bezprecedentný úspech, lebo nominované boli aj Deti v hranom filme. Kým nomináciu Detí pre mňa zdôvodňuje predovšetkým slabá konkurencia (vyberalo sa z piatich filmov, z toho dvoch rozprávok), Tak ďaleko, tak blízko si zaslúži viac pozorných divákov doma aj vonku. Rozpráva pútavo príbehy ľudí, ktorí potrebujú veľa pozornosti, pochopenia, starostlivosti. Prispieva k šíreniu poznania a empatie v spoločnosti, kde sa tak ľahko rozmáha zášť a ignorancia. Komunitné centrum Drahuškovo má motto: „V živote má zmysel len to, čo sme urobili pre druhých.“ Jaro Vojtek svojím dokumentom tento odkaz napĺňa.