Stratili sme Stalina (2017) © CinemArt SK Stratili sme Stalina (2017) © CinemArt SK

Kde bolo, tam bolo, v krajine, kde ľudský život nemal bohvieakú hodnotu a kde sa ľudia doslova nemohli sťažovať, bol raz jeden súdruh Stalin. Ľud ho miloval, čo na tom, že vám občas zmizol nejaký sused, bratranec či dokonca manželka?. Milovali ho aj jeho blízki spolupracovníci, čo na tom, že aj oni sa mohli dostať na jeho „zoznam“. No súdruh Stalin si jedného dňa dovolil niečo, čo ešte nikdy predtým neurobil – zomrel.

čierna komédia
2017 / 107 min. / MP 15

Originálny názov
The Death of Stalin

Veľká Británia / Francúzsko / Kanada

Réžia
Armando Iannucci
Scenár
Armando Iannucci, David Schneider, Ian Martin
Toľko k úvodu. Snímka Stratili sme Stalina rozpráva o slede udalostí, ktorý nastal po smrti Josifa Džugašviliho, ej kej ej Josifa Vissarionoviča Stalina. Čierna komédia azda nemohla prísť v lepšom čase. Aktuálny otvorený konflikt medzi diplomaciou Veľkej Británie a Ruskej federácie dopomáha k podčiarknutiu celej irónie príbehu. Z Británie sú totiž tvorcovia filmu, na ktorý z Ruska neprišlo veľa pekných slov. Ba dokonca si ho v tejto krajine nepozriete. V Rusku ho totiž zakázali. Ironizujúce zobrazenie nie tak dávnej minulosti Sovietskeho zväzu sa zodpovedným zrejme nepozdávalo. Lepšiu reklamu však film ani nemohol dostať.

Keby dostal človek za úlohu vymenovať 10 filmov, ktoré sú čistou politickou satirou, poriadne by sa zapotil. V tomto prípade hovoríme o satire mimoriadne čiernej. Toto zafarbenie sa však s ohľadom na diktátorský Stalinov režim núka. A to by mohla byť prekážka. Tie najtemnejšie aspekty sú tu totiž zobrazené v úplnej nahote. Smrť, strach, klamstvá či intrigy v mnohých situáciách nechajú zabudnúť na to, že vlastne sledujete komédiu. Niektoré žarty nebudú stráviteľné pre slabšie povahy, rovnako tak niekoľko krvavých scén, ktoré zvýraznili to najabsurdnejšie z doby, v ktorej Stalin (do)vládol železnou rukou.

Smrťou film prakticky začína a prakticky okamžite sa začína boj o moc. Ujmú sa ho najbližší Stalinovi polupracovníci – postavičky výrazné, ironické, miestami infantilné a nie vždy celkom zorientované. Kto pozná trochu histórie, ten vie, že Nikita Churščov musí vo filme hrať minimálne kľúčovú postavu. „Nikiho“ stvárnil Steve Buscemi, ktorého výrazné črty by neskryl ani ten najlepší maskér. A to je len dobre, pretože to pri jeho snahe racionálne a s čo najmenšími stratami prinútiť kolegov k rozumnému rozhodnutiu, prináša kontrast neskutočne sa hodiaci do čiernej komédie. Buscemi síce vyzerá staro, chuť do reforiem mu však akoby z Chrušovovho oka vypadla. Za zmienku stoja aj večne nešťastný Georgij Malenkov (Jeffrey Tambor), ťažko prijímajúci svoju životnú úlohu po smrti diktátora, či poľný maršál a veľký plejboj Žukov (Jason Isaacs).

Stratili sme Stalina (2017) © CinemArt SK


Keďže vo filme hviezdia zväčša anglicky hovoriaci herci, režisér sa ani nepokúsil zmeniť ich prirodzený jazyk. Dokonca absentuje ruský prízvuk, čo sa dá len pochváliť – prejav postáv tak vyzerá oveľa prirodzenejšie. Vynikne tiež ich irónia, čím chcem nenápadne naznačiť, že pozrieť si film inak ako v originálnom znení by bola chyba.

Absencia vyslovene kladného hrdinu len znásobuje absurdno. Na druhej strane, kto nebude tesne pred koncom fandiť Chruščovovi, ten sa určite poriadne nepozeral!

Čo tejto čiernej komédii chýba? Viac humoru. Viac vtipných poínt, pretože ak už raz prekročil hranicu „úsmevného filmu“, nemal by znova skĺzať len k snahe naznačiť úsmev. Pochváliť však treba, že nezľahčuje krutosť doby (čo tvorcom ruská strana vyčítala), iba sa jej vysmieva a zobrazuje ju ako niečo absurdné, bizarné, zároveň však bolestivo skutočné.

Je dobré, že tento film vznikol, je dobré, že sa ľudia vedia zasmiať aj na takých smutných veciach, hoci až po dlhej dobe. Len škoda, že v komédií, či miestami až fraške nebolo viac (pokojne aj čierneho) humoru.