Stratený domov (2019). @ Filmtopia

dokumentárny, vojnový
2019 / 70 min. / MP 18

Slovensko

Réžia
Juraj Mravec
Scenár
Pôvodne fotograf Juraj Mravec v roku 2016 prišiel s dokumentom Mir vam o konflikte na východe Ukrajiny. Jeho druhý dlhometrážny dokument sa takisto odohráva vo vojnovej zóne, na severe Iraku. Venuje sa v ňom sýrskemu konfliktu potom, ako Islamský štát obsadil rozsiahle časti severnej Sýrie a Iraku.

Mravec skúma vojnu z pohľadu dvoch slovenských záchranárov z organizácie Akadémia urgentnej medicíny, ktorí sa v roku 2016 zapojili do bitky o znovudobytie irackého Mosulu z rúk Islamského štátu a dvoch miestnych obyvateľov z radov jezídskej menšiny. Zdôrazňuje tak osobné prežívanie jednotlivcov uprostred rozsiahleho vojnového chaosu.

Osobná perspektíva je typická aj pre autorovu metódu, keďže do vojnovej zóny si so sebou nebral štáb, kameru drží v rukách, prípadne ju umiestňuje na prilby záchranárov a spoza nej často komentuje prebiehajúce udalosti alebo kladie otázky. Už od začiatku sa dostáva protagonistom na kožu, ako dokladá snímanie telefonátu jezídskeho automechanika, v ktorom vyratúva sumy, aké teroristi žiadajú za unesených členov rodiny.

Ústredný kontrast stavia medzi dvojicu Slovákov, ktorí opúšťajú bezpečie domova, aby pomáhali zachraňovať životy vo vojnou a terorizmom zmietanom Iraku, a dvojicu miestnych, ktorí sa snažia ochrániť svoje rodiny na mieste, kde ešte prednedávnom boli jednoducho doma, no dnes sa tam cítia ako vyhnanci alebo štvaná zver.

Jednému z dvojice Jezídov islamisti uniesli deti a zúfalo sa snaží skontaktovať sa s nimi. Druhý minul celoživotné úspory, aby mohol poslať ženu aj s deťmi do Nemecka. Mravec sa zdržiava ideologických komentárov oslavujúcich hrdinstvo či zbabelosť. Aj domorodci, aj slovenskí medici sú z jeho pohľadu obyčajní ľudia, ktorí sa snažia robiť to, čo považujú za správne.

Je to vskutku účinný protiargument pre tých, čo utečencov zo Sýrie a Iraku vítali a vítajú so slovami, prečo neostali doma bojovať. Nielenže mnohí zostali, ale ako môže človek sediaci v teplej slovenskej domácnosti súdiť niekoho, o kom nič nevie a nikdy sa nebude obťažovať jeho situáciu spoznať priamo na mieste? Keď chcete, aby si pomohli doma, pomôžte im tam aj vy.

Choďte zachraňovať bojovníkov proti islamistom, civilistov (aj ženy a deti). A buďte dôslední. Poskytnite pomoc aj tým, ktorých vnímate ako nepriateľov, pretože vás k tomu viaže povaha vášho povolania. Aj keď sú vám ich ideály, spôsob života cudzie až neodpustiteľné. Dokument nezakrýva kameru pred odporom zdravotníkov voči fanatickým sektárom. S nechuťou, s nadávkami vak ošetria aj ich.

Stratený domov (2019). @ Filmtopia

Oliverovi a Matejovi (slovenským záchranárom) vidíme do duše, spoznávame ich morálne zásady, doslova s nimi spávame v jednej izbe. S dvojicou miestnych už síce Mravec trávi menej času, aj to málo však stačí, aby si o nich divák urobil obraz, že sú to normálni, rodinne založení chlapi. Okolnosti okolo nich sú príšerné. Ani tak netúžia – aspoň nie vyslovene – po pomste.

Dá sa pripomienkovať, prečo autor neoznačuje svojich jezídskych respondentov titulkom s menom. A prečo im venuje tak málo času, keď film pomenúva podľa ich osudu. Slováci Matej a Oliver predsa domov nestratili, čaká tu na nich. Ako Mravec sám upozorňuje, keď sníma Matejove Vianoce s rodinou.

Otriasť dnes diváckou psychikou priamymi zábermi na amputované končatiny, skrvavené a zdeformované telá sa dá asi už iba pri takzvaných slabších povahách. Mravec to, zdá sa, vie, a tak upriamuje kameru na matku lamentujúcu nad mŕtvym chlapcom. Máme v kultúrnom kóde, že pieta nás dojme. (Mária, matka Božia.) Alebo sleduje otca, ktorý s námahou vzdoruje slzám a hystérii, keď ho ranený syn – ešte dieťa – chlácholí: „Prosím, neplač, oci.“

Najsilnejšie obrazy nepotrebujú komentár. Čísla sú štatistika. S individuálnym utrpením sa zmierujeme ťažšie. A keď sa kameraman postaví do zákruty na prašnej ceste a ticho sleduje stovky ľudí vyhnaných z domova, vystupujúcich proti nemu spoza skaly, necháva na nás, aby sme si, znepokojovaní aj hudobným podkladom od Ink Midgeta, urobili obraz o rozmere skazy, ktorú sme dopustili aj my.

Chvályhodné, že RTVS v tomto prípade zobrala spoju spoločenskú zodpovednosť vážne a pomohla filmu koprodukčne. Ešte keby ho tak chcela odvysielať v prime time na jednotke, kde by mohol zasiahnuť oveľa širšiu časť populácie ako tých pár stovák, čo sa kvôli nemu vyberú na Jeden svet a do kín. Keby tak.