Rodinka Úžasných 2
Na niektoré pokračovania sa oplatí čakať hoc aj 14 rokov

Keď vyšiel prvý film o Rodinke Úžasných v roku 2004, pozbieral samú chválu a aj dve ceny Americkej akadémie. Zaslúžene. Režisér a scenárista Brad Bird totiž priniesol príbeh, ktorý bol na úrovni a to v podobe, ktorá prekračovala dovtedajšie možnosti animácie. V tom čase považovalo štúdio Pixar za svoj doposiaľ najnáročnejší projekt Príšerky, a. s. plné chlpatých monštier. Prirodzená animácia ľudí však zostávala pre štúdio stále nedosiahnuteľná.

Tu sa osvedčilo Birdovo odhodlanie, ktoré mu pomohlo vzdorovať aj voči názoru spoločnosti Walt Disney, ktorá už vtedy zabezpečovala distribúciu Pixaroviek. Zodpovední totiž hútali, či by nebolo jednoduchšie nakrútiť ten náročný scenár ako hraný film. Bird totiž do sveta 3D animácie prišiel od tej klasickej, kreslenej, a vtedajších technologických obmedzení si pri písaní scenáru ešte nebol vedomý.

Navyše, v tom čase bol ešte len na začiatku svojej kariéry a jeho posledný film, The Iron Giant (1999) sa síce tešil pozitívnej odozve kritikov, no z jeho 70-miliónového rozpočtu sa z kín vrátila len tretina. Jeho pozícia na čele obrovského projektu teda nebola práve najpevnejšia.

Pixaru sa z prvej Rodinky Úžasných síce otriasali základy, no vo výsledku sa mohli animátori pýšiť postavami s prirodzene vyzerajúcimi vlasmi, gestikuláciou, mimikou aj pohybmi, a to bol famózny krok vpred. V tom čase sa takmer každému animáku podarilo divákov čímsi ohúriť, no animáciou postáv v tomto filme Pixar predbehol konkurenciu o niekoľko rokov. Pripočítajte k tomu výborný scenár a Birdovmu dielu sa začali sypať peniaze. Film s rozpočtom 92 miliónov dolárov v kinách celosvetovo vyzbieral takmer sedemnásobok tejto sumy.

Ak by Rodinka Úžasných patrila do talóna spoločnosti DreamWorks, s istotou by čoskoro nasledovalo nielen jedno, ale aspoň tri pokračovania a potom minimálne jeden spin-off. Našťastie, stratégia Pixaru je dlhodobo iná a na pokračovania, hoci by boli zaiste výnosné, netlačí. Brad Bird mal teda dostatok času na zber materiálu. Doprial si ho dokonca tak veľa času, že filmový svet v potenciálne pokračovanie už ani nedúfal.

Na druhý film sme teda čakali štrnásť rokov a vyplatilo sa. Tak ako aj minule, aj teraz na vás v kine čaká netradične dlhý animák, ktorý má bezmála dve hodiny. Dobrou správou však je, že dlhšiu minutáž nepocítite, no umožnila scenáru zahĺbiť sa do rodinných aj spoločenských problémov filmového sveta. Svoje miesto tu preto majú najmä dlhšie dialógové časti – také netypické pre súčasnú komerčnú tvorbu.

Prepracované repliky, viacero úrovní príbehu a dôkladná práca s charaktermi sú to najlepšie, čo vám vo filme čaká. Jasné, film vás zabaví množstvom komických situácií, príjemne rozhýbe tempo pri akčných scénach, no je úžasné sledovať, ako sa štylizované postavičky superhdinov celkom verne rozprávajú o tom, ako ich rozhodnutia ohrozia rodinu.

Započúvajte sa aj do zlovestnej správy, ktorú arcizloduch filmu vysiela vo všetkých médiách. Zistíte, že nejde o prostoduché plácanie do vetra, ktoré sa len tvári, že dáva zmysel, ale že čerpá inšpiráciu z mediálnych javov tej našej technikou presýtenej spoločnosti. Celé to výborne zapadá aj do zápletky filmu, v ktorej sa Helen, matka troch detí a bývalá Elastigirl, vydá na cestu vylepšovania mediálneho obrazu superhdinov. Všetko je to predsa o tom, ako ste vnímaní – nejeden politik by súhlasil.

Domácnosť a deti zdržanlivo nechá na starosti otcovi Úžasnému, ktorý bol doposiaľ zvyknutý hrať skôr prvé husle a ostatným nechať miesto vo svojom tieni. Pri starostlivosti o deti zisťuje, aká zbytočná je jeho nadľudská sila, no keďže aj on chce vyjsť z ilegality, musí nechať manželku pracovať. Svoje zlyhávanie teda nepriznáva, aby mohla Helen bezstarostne využívať priazeň médií a networkingovanie na večierkoch pre spoločné politické ciele. Animák sa, veru, pustil, do zložitejších tém a skvelé na ňom je, že repliky to celé ustáli bez zbytočného zjednodušovania.

Filmovú formu si mnohí stále zamieňajú s obsahom, ale animácia neznamená automaticky, že film je pre najmenších. Prihováram sa teraz najmä rodičom štvor-päťročných dietok, ktorí by sa radi tvárili, že vekové odporúčania neexistujú alebo si ich trúfajú ignorovať. Rodinka Úžasných 2 je zasadená do pomerne širokého spoločenského kontextu. Popri mediálnej rovine rieši existenčné problémy rodinky superhrdinov a, navyše, celkom zábavne rozvíja aj rozdelenie úloh v rodine a s tým spojené stereotypy.

Rodinku Úžasných 2 distribútor odporúča pre deti od siedmych rokov a aj pre ne, myslím, zostane veľa úrovní deja nedosiahnuteľných. Netreba to vnímať ako negatívnu stránku filmu a tentoraz ani nejde o ten prípad, že by film v náznakoch pred deťmi ukrýval nevhodný obsah. Deti významy filmového rozprávania rozpletajú postupne a pre tých najmladších je základná dejová os dostatočné jasná – len by ma neprekvapilo, ak by sa detváky filmom úprimne nenadchli.

Pre dospelého diváka však v dialógoch čaká hneď niekoľko klenotov, situačná komika a ozaj ladné manévrovanie vo viacerých témach. Celé to je totiž napísané a zrežírované na takej úrovni, akú dosiahnete len vtedy, keď máte čo povedať, máte na to dostatok času, tvorivú voľnosť a podporu štúdia. Máloktoré pokračovania prekonajú očakávania, no druhému dielu Rodinky úžasných sa to podarilo. Ak nejakému filmu prislúcha označenie „okamžitej klasiky“, tak práve jemu.

---