Ríša hračiek

Originálny názov: Mr. Magoriums Wonder Emporium

Žáner: komédia/rodinný
Minutáž: 95 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Zach Helm
Scenár: Zach Helm
Kamera: Roman Osin
Hudba: Alexandre Desplat, Aaron Zigman
Hrajú: Dustin Hoffman, Natalie Portman, Jason Bateman a ďalší

Sú dva typy filmov, ktorým nerozumieme. Buď im nerozumieme, lebo sme ich nepochopili, alebo im nerozumieme, pretože sme nemali čo pochopiť. Ríša hračiek je, bohužiaľ, ten druhý prípad. Ak to mal byť film o viere v magické hračky, tak som neveriaci Tomáš.

Predstavte si obrovský hračkársky obchod, v ktorom hračky žijú svoj vlastný život. Prežívajú v ňom svoje rôznorodé príbehy. Raz sú hračky smutné a zošedivejú, inokedy zasa žiaria farebným šťastím. Práve takýto obchod vlastní pán Magorium (Dustin Hoffman), ktorý vyrábal hračky už pre Napoleona. Jedného dňa sa však musel rozhodnúť, komu zverí obchod do opatery po svojom odchode. Vybral si predavačku Molly (Natalie Portman). Ako sa okúzľujúca mladá dáma vysporiada z odchodom pána Magoria a prevezme po ňom vôbec jeho slávny a velikánsky magický obchod? Na tieto otázky odpovedá film Zacha Helma Ríša hračiek.

Ríša hračiek je debutom Zacha Helma na režisérskej stoličke. Do úlohy podivného pána Magoria si prizval Dustina Hoffmana, s ktorým spolupracoval už na vynikajúcom snímku z minulého roku pod názvom Horšie už to nebude. Vtedy si vzal Zach Helm na starosť len scenár, teraz si k nemu pridal i réžiu a neurobil dobre. Ríša hračiek postráda akúkoľvek dynamiku, ktorú si nemastný-neslaný scenár žiada plným dúškom. Za hodinu a pol sa toho udeje veľmi málo a mám obavy, či pri tomto filme jeho cieľoví diváci, teda deti a mládež, vôbec vydržia až do konca.

Prvá polovica filmu je ódou na obchod pána Magoria, druhá polovica je zasa ódou na odchod pána Magoria. Tóny sú falošné tu i tam, a to z pohľadu diváka i po naivnom prijatí hry, ktorú tvorcovia nastoľujú. Hračky v ňom porušujú všetky dané fyzikálne zákony (napríklad ten o akcii a reakcii). Pán Magorium netuší, akú ma obchod trhovú hodnotu, preto si povolá účtovníka, ktorý tu funguje ako postava v kontraste s hlboko veriacou Molly. Samozrejme, mám na mysli vieru v magický ráz obchodu. To všetko by bolo v poriadku, keby sme sa vôbec niečo podstatné dozvedeli. Nevieme ani to, prečo pán Magorium odchádza. V globále však možno povedať, že je film postavený výlučne na viere v jeho nespútanú mágiu. O to viac bije do očí neschopnosť tvorcov ponúknuť divákovi priamočiare vysvetlenie magických momentov. Veru, ak sa zameriate od začiatku na to, ako môže mať pán Magorium vyše 230 rokov, či na to, prečo sa plyšové hračky zrazu pohli, alebo ako je možné, že vôbec takýto obchod existuje, v takomto prípade budete veľmi sklamaní. Nedozviete sa nič a záhada zostane i po 90 minútach len čírou záhadou.

Rozprávačom príbehu je deväťročný Eric. Ten trávi všetok svoj voľný čas v Ríši hračiek, kde si popri skúšaní hračiek a klobúkov skúša hľadať i nových kamarátov. Zviera ho však pocit, že ho nikto nemá rád, tak sa utápa v samote a hľadá oporu aspoň u spomínaného účtovníka. Eric je jedinou postavou, ktorá má potenciál pripútať deti k sedadlám. Je to do istej miery vzor, ktorý môže deťom ponúknuť nápady, ako byť lepším kamarátom, prípadne, ako si nejakých nových nájsť. Ericovo poslanie v príbehu je ešte o čosi širšie. Ako malý chlapec, ktorý miluje hračky túži po tom, aby sa hračkárstvo aj po Magroriovom odchode zachovalo.

Už som viac-menej naznačil, že si tento film vychutná najmä detský divák. Predsa len, film je až gýčovo presiaknutý pastelovými farbami, hračkami všetkých možných tvarov a schopností, hravým deduškom v osobe pána Magoria, či detsky pôsobiacou Natalie Portman. Jej postava je infantilnejšia a hlúpejšia, ako by sa dalo čakať. A tak Magorium odchádza, len Molly to akosi pomaly dochádza.

Čo bude divákom určite chýbať, je absencia zla. Je neuveriteľné, že sa v takto plochom príbehu nenašlo miesto pre niekoho zlého, kto by konečne naštartoval príbeh z relatívne melancholickej stanice, ktorá si vystačí akurát tak s nadpriemerným dizajnom vstupnej haly. Po technickej stránke niet filmu čo vytknúť. Viac-menej je to samotný „look“ filmu, ktorý ako tak zachraňuje nevýrazný dej a pomerne stabilne ponúka atraktívne chvíle.

Na tom všetkom pozitívnom, čo je v Ríši hračiek prichystané pre detského diváka, sa paradoxne vyníma jedna z negatívnych vlastností tohto filmu. Talentovaná klaviristka Molly je utrápená tým, že stráca čas síce v magickom, no predsa len obchode. Tvorcovia tu teda nastoľujú tému životnej dilemy, či robiť v živote jedno alebo druhé, kam sa vydať, ako naštartovať život. Pri všetkej úcte, nie som si istý, či je práve toto vhodnou ťažiskovou témou do filmu pre deti. Možno sa v tejto problematike predsa len nájdu dospievajúci ľudia, lenže cesta k rozriešeniu dilemy je taká tŕnistá, že sa cez ňu prederiete len z povinnosti.

A to už nevravím o nezvládnutom konci, z ktorého sa vytratila akákoľvek snaha po zodpovedaní nastolených otázok. Alebo sa my ľudia rozhodujeme na základe toho, že sa môžu kocky hýbať? Samé od seba?

Toto bolo príliš silné kafé. A to som fanúšikom fantasy.