Jahodové víno

Originálny názov: Wino truskawkowe

Žáner: dráma
Minutáž: 110 minút
Krajina pôvodu: Poľsko / SR
Rok: 2007
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Dariusz Jablonski
Scenár: Andrzej Stasiuk, Dariusz Jablonski
Kamera: Dariusz Panas
Hudba: Michal Lorenc
Hrajú: Jiří Macháček, Zuzana Fialová, Marian Dziędziel, Maciej Stuhr, Marek Litewka, Jerzy Radziwiłowicz, Mieczysław Grąbka, Cezary Kosiński, Robert Więckiewicz, Ina Marojevic, Lech Łotocki

Ak ste mali možnosť vidieť skvelú britskú komédiu Hot Fuzz (Jednotka príliš rýchleho nasadenia, 2007), úvod vám môže byť povedomý. Jiří Macháček ako Andrzej, vyznamenaný policajt z hlavného mesta, prichádza na vidiek, kde skapal pes, a (citujúc jednu z postáv) odkiaľ aj „vrany odlietajú“. Samozrejme, po chvíli sa začnú diať veci. Najprv sa Zuzka Fialová vykrúca v ľahkých šatočkách (a zjavne v ničom inom) s chlapmi v miestnej krčmičke. Všetci, Macháček takisto, sú očarení. Čoskoro sa však menia štatistiky aj pri závažnejších typoch kriminality ako verejné pohoršovanie. A presídlený flojd musí zabrať, aby neklesla objasnenosť… a divácke sympatie.

Macháčkova postava, na rozdiel od spomínanej ostrovnej konkurencie, do vyhnanstva odchádza dobrovoľne. A stačí sa pozrieť na výraz nášho hrdinu a ostatných postáv (väčšinou zdatní alkoholici), aby sme si uvedomili, že všetci sú skutočne veľmi vážni, ba až smutní, poznačení, a poniektorí tragickí.

Lyrizovaná próza bývala kedysi v slovenskej literatúre prevládajúcim štýlom a dodnes sa v rôznych podobách vracia. Jej vplyv sa prejavil aj vo filme. Či už v priamych adaptáciách, akou bol napríklad Grečnerov Drak sa vracia, či v príklone k poetizujúcemu zobrazovaniu „skutočnosti“ u režisérov ako Dušan Hanák alebo Šulík. Ako vidno z Jahodového vína, ktoré je tiež prepisom literárnej predlohy (Haličské poviedky od Andrzeja Stasiuka), lyrizácia a „magizácia“ viac-menej jednotvárneho ľudského pechorenia nie je iba slovenským špecifikom. (Keďže však nie som oboznámený so samotným Stasiukovým textom, moje obkecy sa viažu iba k filmu.)

Kým sa totiž režisér Jablonski spočiatku snaží vykresliť ťaživú sociálnu situáciu v zapadnutej dedine na juhu Poľska, viacerými náznakmi upozorňuje, že kritika neadresnosti rozvojových programov EÚ nebude jeho hlavná téma. Predovšetkým je tu hlavný hrdina: dozvedáme sa, že motívom jeho odchodu z Varšavy bola smrť dcérky. Takže tu máme skôr vnútorný konflikt. Ďalej stačí už len sledovať ostatné charaktery a vývoj deja. Divokú a záhadnú Ľubicu Zuzky Fialovej potrebuje Macháček na to, aby mu trochu uľahčila v trápení, prípadne aspoň odviedla jeho pozornosť (s čím nemá problém – bez podprsenky). Okrem nej ho obklopuje plejáda všetkých dobrých štamgastov, čím inteligentnejších, šikovnejších a plných životnej múdrosti, tým väčších stroskotancov. Nechýba korpulentný seržant, uviaznutý ešte v schémach bývalého režimu, farár, napomáhajúci sklamanému flojdovi v duchovnej obrode či hrabivý kapitalista (a Macháčkov sok v láske v jednej osobe).

A ostal ešte jeden, druhá najvýraznejšia postava film, Adam Kościejny v podaní Mariana Dziędziela, taký hôrny chlapec po tridsiatich rokoch, impulzívna, vášnivá povaha, zrastená s prírodou (po Fialovej rusalke ďalší archetyp lyrizovanej prózy). Práve on sa postará o nejaké to násile a aj o definitívny odklon od realistického módu rozprávania v prospech magickej strany kyvadla. Všetko to slúži jedinému cieľu: aby Macháček prestal konečne tak smutne špúlit pery a začal ich špulit trochu veselšie. Lebo šak „treba žiť“, vraví jeden z miestnych dobrých pastierov.

Nebudem tvrdiť, že v tomto spočíva hlavná myšlenka (alebo dokonca celá myšlienková náplň snímky, to určite nie). Jahodové víno ponúka viacero atraktívnych námetov na rozvažovanie a viaceré mierne atraktívne obrazy (dramaturgický predel medzi jednotlivými fázami rozprávania v podobe vševidiaceho oka vrtuľníka predsa len časom začína iritovať, hoci scenéria je veľkolepá). Ibaže vývoj od mizérie ku katarzii je ľahko odhadnuteľný, a keď sa už raz Macháček dá na túto cestu, nič ho neohrozí. Takmer ani len nerozkýve, o čom sa presvedčí úbohá Ľubica. Jej bleskový a takmer bezbolestný odchod zo scény je, vzhľadom na hviezdny až prekorenený nástup, od režiséra pomerne odvážnym ťahom, resp. z núdze cnosť. Pretože tých stratených či nedopovedaných motívov je ku koncu stále viac.

Ostáva len Macháčkov Andrzej, vyrovnaný s tým, že žije a že žiť jednoducho treba. Aj ja žijem, vy, ktorí toto čítate, zrejme takisto. Je otázne, či sa na to niekto z nás bude po smrti pamätať. Či sa niekto bude pamätať na Jahodové víno po odchode z kina.