Revenant Zmŕtvychvstanie (2015)Originálny názov: The Revenant

Žáner: dobrodružný western
Minutáž: 156 minút
Krajina: USA
Rok: 2015
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Alejandro G. Iñárritu
Scenár: Mark L. Smith, Alejandro G. Iñárritu
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Rjuiči Sakamoto, Alva Noto, Bryce Dessner
Strih: Stephen Mirrione

Hrajú: Leonardo DiCaprio, Tom Hardy, Domhnall Gleeson, Will Poulter, Paul Anderson, Lukas Haas, Brendan Fletcher, Kristoffer Joner, Robert Moloney, Javier Botet, Brad Carter, McCaleb Burnett, Forrest Goodluck, Artur Redcloud

V obvyklom šume okolo nového filmu, na ktorom pracujú mená z prvej ligy ako Leonardo DiCaprio alebo Alejandro G. Iñárritu, sa objavila nezvyčajná informácia. Zhrniem: DiCapria vraj znásilnil medveď. Ktovie, či išlo o plánovanú súčasť marketingu alebo si niekto pustil zlomyseľnosť na špacírku, štúdiá však klebetu dôrazne vyvrátili.

Predsa len, Revenant (nebudem používať ten distribučný dodatok Zmŕtvychvstanie, nech sa na mňa nikto nehnevá) je seriózny projekt seriózneho režiséra, je síce plný nechutností a dôjde aj na znásilňovanie, ale tradičné heterosexuálne. Dosť sa v ňom kempuje a často je fyzicky „over the top“, ale neobsahuje skoro žiaden „campy“ humor. A DiCapria – alebo aspoň jeho postavu trapera Hugha Glassa – si statný grizly podá odpredu aj odzadu, ale bez bočných úmyslov. Snaží sa iba ochrániť svoje mláďatá – lebo hej, je to medvedica. Proste zahoďte mentálnu predstavu macíka ukájajúceho sa na Leovi do mentálneho koša, dobre? Spolu so súčasným slangovým významom slova traper. (Teda neviem: používa ho ešte niekto?)

Pretože traperom sa tu myslí vyhynuté remeslo niekoho, kto kladie pasce kožušinatým zvieratkám (zvlášť bobrom), aby ich potom mohol z kožušinky odrať a vzniknutý artefakt výnosne speňažiť. Tejto ekonomike by mal rozumieť aj človek moderný, niektoré kože sú vskutku luxusný tovar aj v našej osvietenej postindustrialite, tak si snáď dokážete predstaviť, že v 19. storočí sa našla spústa schopných mužov, pre ktorých toto odvetvie predstavovalo lákavý spôsob obživy a najmä v tzv. panenských oblastiach, kde zvieratok žilo hojne. Jedným z takýchto dajme tomu poľovníkov bol aj Američan Hugh Glass, narodený niekedy okolo roku 1780. V roku 1822 sa zapojil do expedície generála Ashleyho proti prúdu rieky Missouri. Okrem zvieratiek však výprava v máji 1823 naďabila aj na Arikarov na válečnej stezke a po ich útoku sa rozhodli ďalej k Yellowstoneu cestovať pešky (namiesto lode, ktorou sa dovtedy plavili po rieke). V auguste v lesoch pri prameňoch rieky Grand River v dnešnej Južnej Dakote Hugh Glass počas poľovačky vyrušil medvedicu s dvoma mláďatami.

Revenant Zmŕtvychvstanie (2015)

Viete, aké sú medvedice háklivé na svoje mladé. Grizzlica Glassa dorantala tak, že ostal v podstate imobilný. Jedno s druhým, generál Ashley požiadal dvoch dobrovoľníkov, aby s Glassom ostali, kým neumrie a riadne kresťansky ho pochovali. Chlapi však dostali strach z Arikarov, Glassa zasypali hlinou ešte zaživa a zdupkali. Keď sa prebral, ležal v plytkom hrobe bez zbraní alebo iného vybavenia, s hnisajúcimi ranami, zlomenou nohou a zárezmi v chrbte až po rebrá asi 320 km od najbližšieho amerického osídlenia. A napriek tomu všetkému sa tam za 6 týždňov dostal a žil ďalších 10 rokov, kým ho Arikarovia konečne nezabili. Dokonca vystopoval Bridgera a Fitzgeralda (mužov, ktorí ho pochovali a opustili) a zobral si od nich naspäť svoje veci. No nepomstil sa: vraj im normálne odpustil.

Týmto príbehom (v základe dokonalá survival story) sa už inšpirovali viacerí literáti aj filmári. V roku 2002 vyšla kniha Michaela Punkeho The Revenant: The Novel of Revenge, prakticky od jej vydania Hollywoodom poskakoval projekt filmovej adaptácie, ktorého sa nakoniec chytil věhlasný Iñárritu. Keď bol v hlavnej úlohe potvrdený DiCaprio, začínalo byť jasné, že pôjde o Leov ďalší, tentoraz skutočne zúfalý útok na Oscara. Robí pre to všetko: neumýva si vlasy, neholí sa, páchne, mračí sa a plače, prežúva slová s autentickým historickým prízvukom, krváca, váľa sa v blate, slintá, prežúva surové mäso, vypaľuje si rany pušným prachom, nasáca sa do čerstvej mŕtvoly koňa, aby prežil mrazivú noc.

Keď toto nie je dosť, potom čo? Paradoxne, osobne by som preferoval, keby si ošetrovanie zranení Glass neobstarával filmovým klišé (Rambo III niekto?), ale metódou červíkov vyjedajúcich zhnité mäso, ako to vraj robil skutočný predchodca filmového trapera. To som ešte vo filme nevidel, aspoň si neviem spomenúť. Nadôvažok, nečudoval by som sa, keby Oscara z Revenanta nevyťažil Leo, ale Tom Hardy, ktorého vedľajšia postava paranoidného, sebeckého, na kosť pragmatického zradcu Fitzgeralda možno zanecháva silnejší a trvácnejší dojem.

Revenant Zmŕtvychvstanie (2015)

O jednej veci nemám pochyby: v surovosti Revenant nemá široko-ďaleko páru. Viackrát som sa pristihol, že už niekoľko minút zadržiavam dych. Napríklad scéna boja s medvedicou trvá vyše 5 minút a z presvedčivej kombinácie CGI s praktickými efektmi vám vlasy po cely čas stoja dupkom. Kamera Emmanuela Lubezkého (Potomkovia ľudí, Gravitácia) sa v tejto, ale aj v ďalších akčných scénach zdržiava v nepríjemnej blízkosti aktu, až máte pocit, že keď medvedia papuľa dýcha a mľaská centimetre od Glassovej hlavy, to na vás dýcha a mľaská. To isté platí pre úvodnú scénu útoku Arikarov na výpravu alebo neskoršie akcie: Glassov útek pred Indiánmi na koni (plus následný „skok“ s koňom do priepasti – krátky záber aj v traileri) alebo finálny súboj Glassa a Fitzpatricka.

Surovosť vyvažuje ladnosť, majestátnosť a krása. Lubezki okrem narúšania intímnej zóny postáv robí s kamerou plavné, vláčne pohyby, obkružuje ich a režisér rád používa postupné otočenie kamery od objektu na ďalší dôležitý prvok scény namiesto neodkladného ostrého strihu. Dokonalú ukážku poskytuje práve scéna útoku grizzlice, kde prvý viditeľný strih prichádza po 5 minútach, čo je v príkrom rozpore s typickým súčasným spôsobom tvorby akčných scén (myslím tým frenetické strihanie, pri ktorom sa divák nedokáže zorientovať, čo sa vlastne v jednotlivých záberoch deje). Veľká časť deja sa odohráva v lesnatom prostredí, čo Lubezki zdôrazňuje umiestňovaním kamery k zemi a zdôrazňovaním vertikálneho plánu štíhlych kmeňov stromov. Dočkáme sa aj obľúbeného artového motívu padajúceho stromu, to si Iñárritu odbije ešte v úvode a motív ozvláštni tým, že padajúci strom je v plameňoch. Priblíženie až na kožu balansujú zábery veľkých celkov s panorámou prérie alebo zasnežených hôr alebo slnka tlmeného oblakmi; rozumne takéto meditatívne zábery prichádzajú po vzrušujúcich akčných častiach.

Niekedy, pravda, hlásenie sa k „umeniu“ vyzerá ako mastenie ega, tarkovizmy typu „mŕtva žena, čo sa hrdinovi zjavuje a sprevádza ho“ sa už vnucujú ako klišé (zvlášť moment, keď žena levituje). Iñárritu v súlade so svojím naturelom posilňuje moralizátorskú stránku rozprávania: skutočný Glass zrejme nežil s Indiánkou a už vôbec s ňou nemal syna, ktorý by sa tiež zúčastnil na kožušinovej výprave. No spôsob, akým Iñárritu narába so záverečnou pointou, mravnému ponaučeniu, myslím, dosť odoberá. Režisér tu potrebuje definitívne skĺbiť dve križujúce sa vrstvy príbehu: okrem Glassa totiž sledujeme arikarského náčelníka, ktorý v tom istom časopriestore hľadá svoju stratenú dcéru. Milé, že Glass vkladá pomstu na Fitzpatrickovi do rúk Božích (napokon), ale prečo má Všemocného v tomto prípade zastupovať Arikara, s ktorého dcérou Fitzpatrick nemal vôbec nič spoločné? A odkiaľ sa vlastne dotyčná dcéra vzala v kompánii francúzskych zálesákov, s ktorými náčelník vyjednáva ešte na začiatku filmu? (Práve pri tomto dialógu sa okrem bežných fráz o bielych mužoch kradnúcich zem a zvieratá dozvieme aj o ukradnutej dcére.)

Revenant Zmŕtvychvstanie (2015)

Uvedené dejové skutočnosti a formálne postupy mi bránia v ešte silnejšom zážitku z filmu, ktorý čisto na telesnej úrovni len ťažko stretne vyrovnaného partnera. Ten zážitok by zvyšovalo, keby Revenant nútil rozmýšľať, prečo jeho postavy konajú tak, ako konajú. Nehovorím o zjavovaní širších právd, len o nastoľovaní pálčivejších otázok. Asi by si to žiadalo ubrať z akcie. Skutočne, skok s koňom z útesu je už pritiahnutý za vlasy, a to zďaleka nie je posledná peripetia, ktorú už predtým polomŕtvy Glass musí prežiť, než sa dostane do pevnosti. Ešte aj tá finta, ktorú použije na oklamanie Fitzpatricka na konci: vyzerá to efektne, ale keď sa nad tým zamyslíte, je to podobná filmárska licencia ako vypaľovanie rany, lebo na jej úspešné vykonanie by sa muselo stretnúť viacero okolností, nad ktorými nemáte žiadnu kontrolu.

Iñárritu však ešte nemal dosť krvi.