R.M.N.
Na západ a ešte ďalej

Vitalita rumunskej národnej kinematografie je vzhľadom na politické a sociálne zmeny v krajine pozoruhodná. Životaschopnosť rumunskej novej vlny potvrdzuje i častý úspech na filmových festivaloch. Inak tomu nebolo ani na tohtoročnom filmovom festivale v Cannes. Najnovší film R.M.N. Cristiana Mungui bol nominovaný na Zlatú palmu za najlepší hraný film. Mungui dej filmu zasadil do rumunskej Transylvánie.

Sledujeme príbeh Matthiasa (Marin Grigore), ktorý sa kvôli potyčke v práci v nemeckom bitúnku vracia domov. V horskej dedinke po sebe zanechal syna Rudiho a manželku Anu (Macrina Barladeanu). Matthias zisťuje, že jeho otec trpí demenciou, jeho manželstvo s Anou je v troskách a jeho syn trpí, kvôli nepomenovanému traumatickému zážitku, rečovou vadou. V návale problémov hľadá útechu v náruči milenky Csilly.

Kým Matthias sa snaží vyriešiť osobné problémy, miestnu komunitu zužujú iné sociálne neduhy. Dedinu opúšťajú mladí ľudia hľadajúci lepší zárobok na západe. Miestna pekáreň, ktorú vedie Csilla (Judith State), zápasí s odlivom pracovnej sily, stredná generácia Rumunov totiž odmieta pracovať za minimálnu mzdu. Problém chce riaditeľka vyriešiť zamestnancami zo Srí Lanky. Vďaka nim vie zaplniť pracovné miesta a zároveň aj žiadať o štedré eurofondové dotácie.

Na pohľad pokojnú miestnu komunitu však príchod pracovníkov z východnej Ázie vyruší. Ich strach nie je založený na racionálnom základe ale na xenofóbnom vplyve miestnej ultra pravicovej skupiny. Jedine Csilla sa odváži verejne odporovať xenofóbii. Avšak jej odhodlanie bojovať proti neopodstatnenej nenávisti nestačí…

Cristian Mungui voyeuristickym spôsobom zachytáva rýchly morálny rozklad skupiny jednotlivcov a zároveň pasívnu nezaujatosť jedinca – Matthiasa, ktorý aj napriek tomu že je Csilla jeho milenka, považuje boj s pravicovými nacionalistami za nepodstatný a svojím konformizmom a alibizmom nepriamo podporuje extrémizmus.

R.M.N. nastoľuje aktuálne otázky o budúcnosti európskej spoločnosti, o potrebe sebareflexie a sebakritiky ktorá v spoločnosti absentuje. Mungui na malej vzorke odzrkadľuje negatívne vplyvy extrémistických skupín, ktoré sú prítomné aj v mnohých iných krajinách vrátane Slovenska. Vďaka tomu sa jeho siedmy celovečerný film stáva pálčivým odrazom dnešnej spoločnosti a núti diváka pozrieť sa zoči voči nepriaznivej realite a budúcnosti. V neposlednom rade núti divákov uvažovať nad tým čo by urobili, ak by boli v koži obyvateľov rumunskej dediny. Riskovali by vlastné pohodlie a zastali by sa prisťahovalcov? Alebo by konformne ignorovali dianie? Na tieto otázky si musí každý jeden divák úprimne odpovedať sám, skratkovite odpovede totiž Mungui neponúka.

Záver filmu sa nesie v duchu magického realizmu (nepríznačnom pre jeho hypperealistickú tvorbu) a otvára obrovské interpretačné pole. Nominant na hlavnú cenu v Cannes miestami pripomína nedávny filmový počin slovenského režiséra Marka Škopa Nech je svetlo (2019). Škop podobne ako Mungui zosobňuje neduhy pravicového extrémizmu, zaoberá sa témou identity a ekonomických problémov strednej a východnej Európy, kde je pracovná migrácia smutnou realitou pre mnoho rodín. Túto tému však rumunský režisér vo filme R.M.N. posúva na vyšší level, keďže apeluje na fakt, že súčasná migrácia je sociálny fenomén a zároveň nekonečný kolobeh tiahnuci sa naprieč každým kontinentom. Kým rumunskí robotníci čelia rasistickým poznámkam v nemeckých fabrikách, ázijskí robotníci čelia xenofóbnym náladám v Rumunsku.

---