Power Rangers
Reboot, ktorý neprekročil svoj vlastný tieň

Od tridsiatky ma delia necelé tri roky a staro sa necítim. Ani vtedy, keď sa pre boľavé kríže ledva vyklopím z postele. Na druhej strane, ako divák som prežila už dva rebooty Spider-Mana a Supermana, začiatok a koniec jednej X‑Menovskej série, troch hereckých predstaviteľov Hulka, hraný prepis kultovky Ghost in the Shell, čoskoro pôjdem na zresuscitovanú Múmiu a šušká sa aj o novom Matrixe.

História sa v tom mojom mladom veku opakuje akosi často. Nie každý z tých filmov, samozrejme, patrí medzi kinematografické klenoty. Patria však do doby môjho dospievania, do konca deväťdesiatych rokov a prvej pomileniálnej dekády, a to so všetkým zlým aj dobrým, čo k tomu patrí. Doživotne im teda prináleží moja pubertálna a nerozhľadená zhovievavosť.

Neočakávam, že sa bude Hollywood s posvätnou bázňou strániť prerábok len preto, že tým akosi rozrúša uzavretú kapitolu môjho života, no očakávam, že keď už sa rozhodne opäť spracovať nejaký materiál, nebude to len preto, že chce bez väčšej námahy ešte trochu speňažiť niečo, čo už raz fungovalo. Dokonalejšie efekty a aktualizovaný filmársky štýl nestačia, pokiaľ sa nezmení čosi aj v jadre diela.

Ak o Power Rangers niečo viete, neprezradím vám nič prekvapujúce, ak poviem, že pointou príbehu vždy bolo, že zlo sa dá poraziť len spoločnými silami. Partia deciek s jednoznačným mravným kompasom (čo sa zničenia Zeme týka) a ich bezpodmienečné priateľstvo zdolajú všetky nástrahy. Nuž, a to je čo sa týka ideového posolstva filmu všetko, pretože takto to bolo v seriáli a film sa ho z nepochopiteľného hľadiska drží ako kliešť, aj keď predchádzajúce dva filmové pokusy z deväťdesiatych rokov ukázali, že pre veľké plátno treba hľadať aj väčší príbeh.

Možno som náročná, no zdá sa mi, že v iných dielach sa stíhajú postavy pri dvojhodinovej minutáži nielen kamarátiť, ale aj riešiť voľačo závažnejšie. Z tohto pohľadu je omnoho ambicióznejší nezávislý jedenásťminútový kraťas Josepha Kahna spred dvoch rokov, a to, veru, aktuálnej snímke ku cti neslúži.

Pravda, postavy a ich pozadie sú o čosi prepracovanejšie, no tvorcovia sa viac než na hĺbku ich osobných i spoločných príbehov zamerali na to, aby na vzorke piatich tínedžerov dosiahli čo najväčšiu rozmanitosť. Filmári sa popýšili búraním spoločenských tabu hneď dvakrát: do partie zaradili lesbičku, za čo v Rusku zakázali film pre maloletých, no okrem toho to čisto náhodou dáva zmysel, lebo súboj o existenciu planéty je viac maskulínna záležitosť a bojové umenia a popkultúrny obraz gayov predsa len do seba veľmi neštimujú; nuž a aby nebol outsider len jeden, prihodili i Afroameričana s autizmom na tej spoločenskejšej strane spektra, ktorého mimozemská technológia vyladí na obyčajného nerda. Tvorcovia si s tým poradili ozaj statočne.

Okrem toho sa v rovine práce s postavami nemá film s čím pochváliť. Ku každej pristupuje s jednoduchým negovaním jedného stereotypu, aby bezpečne zacúval do pasce gýču. Partiu vedie stredoškolský atlét, ktorému celé mestečko želá veľkolepú futbalovú budúcnosť, zatiaľ čo on húta, čo vlastne chce. Ružové farby háji bývalá roztlieskavačka, na ktorú sa jej odporne povrchné kamošky vykašľali, aby mohla nájsť vnútornú krásu vo svojich nových parťákoch.

Nezabudnime na záškoláka a nerozvážneho výtržníka, ktorý sa v súkromí oddane stará o svoju chorú mamu. Znie to cynicky, no takto vyzerá príbeh, keď z neho ošklbete perie a zostane len jeho kostra. Za to, že vás film svojou vypočítavosťou celkom neurazí, vďačí umnej réžii, civilne pôsobiacej práci s kamerou a dobrému výberu mladých hercov.

Ak sa v scenáristickej rovine žiaden veľký skok do nového milénia nekonal, možno sa nádejate, že autori venovali pozornosti poriadnemu ukotveniu zápletky v realite. Márne. Celovečerný film Power Rangers je stále vágnym fantasy dielom s ledabolo aplikovaným sci-fi mejkapom.

Medzigalaktické zlo ničí všetko, čo zočí, lebo to má v povahe. Sily dobra a zla sa mobilizujú v magickej časovej súhre. Obrovské robotické mašiny sa spájajú do megazorda príhodne zahalené nepriehľadným oblakom tajomstva, úsečným strihom a iskierkami, lebo stále nikto – ani len tvorcovia – nemajú páru, ako to celé vlastne funguje. Mytológia tu, veru, nie je na to, aby dávala zmysel.

Zostáva už len poriadna dávka nostalgie. Tú síce mladý divák neocení, ale ak ste tak ako ja utekali v dvanástich zo školy, aby ste nezmeškali ďalší takmer identický diel lacného seriálu, pokojne si choďte do kina zaspomínať. Je tam všetko, čo má staré dobré Power Rangers mať: skorumpovanú zlú silu v podaní skvelej Elizabeth Banks, ktorá sa v obtiahnutom oblečku Rity Repulsy (oni jej to meno vážne nechali) baví prinajmenšom tak dobre, ako vy v kine; budú pidi-moštrá, a keď pôjde do tuhého, príde aj megamoštrum Goldar (Lebo je zo zlata. Chápete?); držte si klobúk, naši hrdinovia dokonca tú nešťastnicu aj staromódne na Mesiac odpracú, a ona sa odtiaľ ďalej zlovestne škľabí na matičku Zem. Dokonalé! Škoda len, že dvojhodinová metráž seriózne skúša divákovu trpezlivosť.

Takých ako ja, čo sa radi porátajú s nevyberavým vkusom svojej mladosti a cez prípadnú hanbu sa prenesú srdečným smiechom, asi veľa nebude. Pre mladších zas film ponúka málo. Po dvoch týždňoch v amerických kinách sa zdá, že tvorcom sa predsa len vrátia aspoň nemalé stomiliónové náklady. Nebude to až taký veľký fail, no pre plánovanú šesťdielnu filmovú sériu to zatiaľ veľmi červeno-ružovo-žlto-modro-čierno nevyzerá.

---