Pontypool © 2008 Ponty Up Pictures Pontypool © 2008 Ponty Up Pictures

Občas sa stane, že niektoré filmy začneme vnímať po rokoch trochu odlišne. Alebo inak, po prvom alebo druhom pozeraní vieme, že sa dotýkajú tém, ktoré považujeme za dôležité či vážne, ale z nejakého dôvodu si túto ideu necháme vykvasiť v hlave „na neskôr“. Priznávam sa, že film režiséra Bruca McDonalda s názvom Pontypool z roku 2008 zvyknem používať na hodinách so svojimi študentmi ako pomôcku na to, aby som im vysvetlil rôzne spôsoby, ako sa dá vo filme pracovať so zvukom. Čím viac som však tento film dookola pozeral, tým výraznejšia a dôležitejšia sa mi začala zdať jeho naratívna časť a v zásade jednoduchá myšlienka.

Originálny názov
Pontypool

horor, triler
2008 / 93 min. / MP 15
Kanada

Réžia
Bruce McDonald
Scenár
Tony Burgess
Opäť je to jeden z filmov, ktoré majú menšiu šancu uchytiť sa v mainstreamovom prúde hororov, už len z toho dôvodu, že je primárne o rozprávaní a už menej o zbesilej akcii či epickom bojovaní s monštrami. Odohráva sa na minimálnej ploche – v rozhlasovom štúdiu rádia Beacon v malej Kanadskej dedinke Pontypool, kde hlavný hrdina Grant Mazzy (hrá ho Stephen McHattie) prichádza z veľkomesta pracovať ako hlavný moderátor. Mesto je reálne a scenár filmu je napísaný podľa románu Pontypool changes everything (1995) od spisovateľa Tonyho Burgessa.

Film od začiatku naznačuje, že zvuk – konkrétne ľudský hlas – bude hlavným ťažiskovým bodom celého deja. Úvodná scéna, v ktorej vidíme nočnou zasneženou krajinou prichádzať autom hlavného hrdinu, napovedá, že sa niečo zvláštne už zrejme deje. Od tohto momentu film naberá veľmi pozvoľné tempo a necháva priestor pre rozohratie sily diváckej fantázie. Z väčšieho nadhľadu by sa dalo povedať, že Pontypool je variáciou na zombie-horor (od ktorého si zopár žánrových klišé dokonca požičal), avšak táto dnes už vcelku otrepaná škatuľka je naozaj iba veľmi vzdialeným označením – tým tento film ale môžeme ľahšie identifikovať.

Hlavná dejová línia sa začína rozvíjať až po tom, čo sa pomalým tempom zoznamujeme s trojčlenným osadenstvom rádia. Film na auditívnej úrovni veľmi umne a jednoznačne odlišuje hlasy v bežnej konverzácii a hlas Granta Mazzyho v moderátorskej kabíne. Pomocou blízkeho umiestnenia mikrofónu k jeho ústam sa pri každom jeho vstupe gravitácia celého deja nasmeruje na neho a na jediný hlavný naratívny prvok v celom filme – na jeho slúchadlo, do ktorého mu spoza kabíny posielajú zvuk z telefónu. Tento spôsob komunikácie ostáva na dlhý čas jedinou možnosťou, ako táto malá skupina ľudí komunikuje s vonkajším svetom. Možno by sa niekomu mohlo zdať, že rozhovory po telefóne nemôžu vytvoriť plnohodnotnú náplň filmu, avšak Pontypool je jasným dôkazom toho, že sa to dá minimálne tak dobre, ako pomocou vizuálnej stránky či efektov.

Pontypool © 2008 Ponty Up Pictures

Nedávny – ešte stále čerstvý – sci-fi horor Quiet place (ale aj ďalšie) naznačuje, že režiséri hororov (konečne?) pochopili isté limitácie žánru: z vizuálnych efektov, ľakačiek a naratívnych klišé sa toho už až tak veľa „vytrieskať“ nedá. Musíte byť naozaj dobrí, aby ste natočili zaujímavý a hlavne efektívny film. V tomto kontexte mi nedá – opäť raz – nespomenúť francúzskeho filmového teoretika Michela Chiona, ktorý o auditívnej zložke filmu napísal dodnes jedny z najlepších textov. Ako jeden z mála teoretikov sa okrem iného venuje úlohe ľudského hlasu nie vo forme klasických filmových kategórií, ako sú dialóg, monológ atď., ale skôr na úrovni materiálu, s ktorým sa dá pracovať ako s hocakým iným.

Film Pontypool je dokonalou variáciou na jeho „acousmêtre“, čo je veľmi zjednodušene hlas (alebo zvuk), ktorý počujeme, ale nevidíme. Do štúdia rádia Beacon pomaly začínajú volať ľudia, ktorí popisujú sprvu nevinné, ale postupne pochybnejšie a vážnejšie udalosti, odohrávajúce sa v meste a jeho okolí. Všetko sa odohráva na úrovni telefonátov a tie postupne vytvárajú dokonalú atmosféru – z veľkej časti je to spôsobené tým, že divák si musí iba domýšľať, čo sa vonku deje a až postupom času sa hlasy v telefonáte začínajú meniť a využívať všetky zbrane žánru horor. Ide hlavne o uchopenie toho, ako sa dá s hlasom narábať tak, aby znel jednak desivo a zároveň tak, aby v nás vyvolal primordiálne reakcie na základe jednoduchej práce s frekvenciami. Reakcie na takéto typy zvukov (pripomínajúce čosi ako varovný alebo predsmrtný „škrekot“ cicavcov), niektorí vedci už dávnejšie spájali so strachom a jeho základmi uloženými v našom podvedomí už od praveku.

Čo sa týka ostatných zvukov, tie sú v tomto filme tiež mierne odklonené od klasického klišé – režisér McDonald síce využíva na niektorých miestach „ľakačky“, avšak tie nie sú umelo vytvárané či zvýrazňované a ostávajú na úrovni normálnych zvukov. Charakter ľakačiek z nich robí hlavne to, že sú väčšinou využívané v tichších pasážach. To je hlavne počuť aj kvôli samotnému umiestneniu hlavného deja (v rádiu a hlavne v moderátorskej časti, hold, ticho musí byť). Na úrovni hudby je paradoxne najviac cítiť príklon ku klasickému (rozumej – občas otrepanému) hororovému temnému podkresu, ktorý nás ubezpečuje, že sme v pokoji domova a pozeráme „iba film“. Ako som však naznačil vyššie, formálna stránka tohto filmu, akokoľvek výborne spracovaná, ostala pre mňa skutočne iba akousi učebnou pomôckou. O čom ten film teda vlastne je a prečo si myslím, že by som takéto texty mal písať práve teraz?

Pontypool © 2008 Ponty Up Pictures

V klasických (zombie) hororoch sa väčšinou šíri nejaký vírus, ktorý sa zvykne prenášať vzduchom, pohryzením od nakazených a podobne. Režisér Bruce McDonald však sám označenie zombie-horor odmieta a svojich „nakazených“ nazýva „konverzátormi“. Pontypool je totiž film o reči, vetách, slovách a slovíčkach, o tom, ako ich konzumujeme a ako prestávame rozumieť ich skutočným významom. Je zároveň o tom, prečo je vlastne dôležité i to, kto nám tieto slová a slovíčka rozpráva a v akom kontexte. Môže to byť náš priateľ, známy, kolega, alebo to môžu byť každodenné vlny informácií a „príbehov“ z rádia, televíznych správ, či textov na internete.

Pontypool vás možno donúti pozrieť si ho ešte raz a skúsiť sa zamyslieť, aká je vlastne osobnosť hlavného hrdinu Granta Mazzyho a do akej miery môže byť za udalosti zodpovedný on sám – aj ako subjektívna osoba, aj ako moderátor, ktorý má dosah na stovky či tisícky ľudí. Idea tohto filmu je až smiešne jednoduchá a občas sa možno vďaka subtílnemu humoru skutočne zasmejete. Sú to však niekedy práve tie smiešne jednoduché veci, ktoré hýbu masami. Pri troške apokalyptického prižmúrenia oka by sme mohli prísť na to, že podobný vírus, ktorý sa šíri mestečkom Pontypool, sa v posledných rokoch začal šíriť takmer po celom svete.