Pirko, 2016Žáner: dráma / sexploitation
Minutáž: 92 minút
Krajina: Česko | Slovensko
Rok: 2016
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Lucia Klein Svoboda, Petr Klein Svoboda
Scenár: Lucia Klein Svoboda
Kamera: Asen Šopov
Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská
Strih: Jan Daňhel

Hrajú: Dominika Zeleníková, Martin Finger, Bolek Polívka, Lucia Klein Svoboda, Jan Plouhar, Štěpán Kozub, Juraj Igonda

Nezávisle na sebe mi dvaja ľudia po premiére na Cinematiku povedali, že hlavným odkazom tohto filmu je „nechoďte do decáku“. Čo je samozrejme blbosť, lebo decák nie je ako dovolenka, že si ho slobodne vyberáte. Ste tam preto, lebo nemáte inú možnosť. Nikto sa o vašu maličkosť nechce postarať, tak si vás štát zoberie do svojej opatery, kým nemáte osemnásť. Ale táto zjavná blbosť celkom dobre vystihuje paradoxnú povahu filmu, na ktorý nás lákali aj osobnou prítomnosťou Rytmusa (neprišiel) a zároveň podľa autorov má odhaľovať závažné, no tabuizované spoločenské problémy, dokonca upomínať na ohyzdnú kauzu ústavu v Galante.

Na vulgarizmy a sexuálne narážky nemusíte čakať dlho. Hneď v prvej replike nám 15-16-ročná BFFka hlavnej hrdinky Martiny aka Shakiry prezradí, že by „jebala“. Diváci sa zavrtia na sedadlách, niekto znepokojene, iný plný očakávania: Dobre, zdá sa, že prikrášľovať sa tu nebude. Naopak, dajú nám nahltať surovej reality. Možno až kým nás nezačne napínať. Aj také treba raz za čas.

Dominika Zeleníková tancuje v teplákovej súprave na izbe plnej výrastkov, kamera oblizuje jej plné tvary podobne ako ich oblizujú pohľady výrastkov. Nie je až taký problém veriť jej, že má osemnásť, aj keď predsa len pôsobí od všetkých vyspelejšie. Nasleduje scéna s riaditeľkou domova, ako Shakiru vyprevádza do života dobre mienenými a úplne nepoužiteľnými radami a hlavne obálkou s peniazmi. „Otec neznámy, matka o teba nikdy neprejavila záujem,“ – expozícia pre divácke uši, lebo šak Martina sama dobre vie, či ju matka navštevovala alebo nie. A potom už šup ju do reálneho sveta, zo zapadnutého kúta kdesi na východe (súdiac podľa známok dialektu) za frajerom Romanom do Prahy.

V starej republike filmári pravidelne využívali Slovensko ako vnútornú exotiku, kraj spenených riek, nepriestupných hôr a zabednených ľudí. Postupne došli až na východ, viď Pásla kone na betóne a podobné rozprávky. Súčasná filmárčina sa tiež rada zvezie na tejto vlne, skoro jej to nemožno zazlievať. Pamätáte sa na Hostel alebo Eurotrip? Ako sa ozývali rozhorčené hlasy, že prečo z nás, člena Únie aj Aliancie, robia smetisko sveta? Pritom nemusia, my ho zo seba na počkanie spravíme sami. A kľudne aj z Prahy.

Pirko, 2016

Shakirina naivita sa po prvom víkende strávenom v metropole pretaví do vety: „Praha je veľmi drahá“. (Rýmovačka!) Veď ona sa nemôže zajebať niekam do Serede, aby sa stala sockou tam, to by bolo príliš jednoduché. Asi. Potrebuje do veľkého sveta. A v tom svete ju čakajú samí grázli: frajer Roman, učiněná fetka, pouličné živly, čo by ju iba chceli jebať alebo rovno kriminálne špiny, čo by ju chceli pásť. A tak nám hrdinka padá do špirály násilia a zneužívania, až kým sa nevyslobodí ozajstným pádom.

Približne v minutáži prvého znásilnenia začali niektorí z kina odchádzať. Chápem: toto človek nečaká od slovenského filmu. Nejaké tie kopce, etanol a trochu poprsia, to sa ešte dá, ale toto? To sme v akom žánri?

Volá sa to po anglicky sexploitation. Ide o napospol lacné filmy, ktoré pred oficiálnou morálkou utekali do tzv. drive-in kín. A aby na ne americký šrácko s truckom a frajerkou dojachal, potrebovali ho pritiahnuť presne tými vecami, ktoré Pirko zdôrazňuje. Nahota. Krv. Nadávky. Drogy.

A presne ako v klasikách exploatačného žánru, kde vám na úvod filmu vystúpil „doktor“ v bielom plášti a poučil vás, že to, čo uvidíte, je zlé, veľmi zlé, aj Lucia a Petr Klein Svobodovci majú ambíciu (podľa ich vlastných slov) varovať a vzdelávať. Na niektorých to funguje: staršia pani sa opýta v diskusii po filme, či postavy boli napísané podľa reálnych ľudí, či sa toto skutočne deje. Nato režisérka pohotovo vytiahne štatistiku, že 80 % chlapcov z decáku končí ako bezďáci a 73 % dievčat ako prostitútky. Vie, lebo problematiku skúma akademicky. Ja ako bývalý akademik a súčasný zvrhlík chcem vidieť zdroje na tieto čísla a hlavne metodiku, ktorou k nim došla.

Pirko, 2016

Nehnevajte sa: keď chcete vidieť, čo sa asi deje s deťmi, ktoré sme zavrhli, pozrite si Až do mesta Aš alebo aj taký Zázrak od Lehockého. Majú podobný príbeh, pričom sa netvária, že objavujú nový svet. Keď však chcete vidieť ciciny, choďte na Pirko. Dosť ich tam je.

Lenže film je aj umenie, tak uvidíte aj farebné filtre, spomalené zábery, klipové strihy, škôlkarske pokusy o vizuálne metafory, napr. prúdy temnej krvi stekajúcej po stene zo stropu alebo obraz nádherne blankytnej oblohy, pod ktorou (keď sa kamera skloní) na smetisku ležia nahí milenci (PANEBOŽE!). Upozorňujem aj na plagát, kde potetovaný cigán drží pietu nad blonďavým dieťaťom zrejme ženského pohlavia na industriálnom dvore (s dodávkou v pozadí). Chlapík je vo filme možno minútu, decko neviem skade vzali a dvor tiež, lebo z filmu si takú lokáciu nepamätám. Ale presne vystihli duch plagátov exploatačných filmov z 50. alebo 60. rokov, kde nejaké monštrum omaciava alebo útočí na polonahú babenku. O toto zrejme šlo.

Dúfam. Lebo tak som to pochopil. V tom prípade ide o priemernú exploatáciu. Aj násilia mohlo byť viacej, aj kôz. Aj zlej hudby. Ľubicu Čekovskú si vážim (bol som raz na koncerte vážnej hudby, kde sa hrali aj jej veci a boli najlepšie z celej zostavy), ale to, čo tu znie, je zakázka. Chceli mať smutnú hudbu v smutnej scéne, dodám. Chceli mať disonanciu v scéne s utrpením, dodám. Chceli mať „niečo nebezpečné“, keď sa pankáči rozkekešia, aj to dodám.

Pirko, 2016

Na záver: ten režisérkin prímer k afére v Galante (v diskusii po filme) je nielen násilný, ale až sprostý. Posledná vec, ktorú by mal zodpovedný umelec v akejkoľvek oblasti robiť, je rozdúchavať zášť a nenávisť. Pirko o defektoch systému štátnej starostlivosti o nezletilých nehovorí vôbec nič, hovorí iba o dôsledkoch vypustenia bezbranného osamoteného človeka bez akýchkoľvek použiteľných skillov do života v karpatskom kapitalizme. A aj to hovorí tak, že si nakoniec poviete: Šak čo? Kozy dobré boli. Kiežby viacej piraniek končilo v striptízových baroch. Ale poprosím bližšie, šak sa nebudem jebať do Prahy furt, keď som nadržaný.