Otcovia a matky
Čo skrývajú rodičia?

Dánska režisérka Paprika Steen sa po snímke Sviatky pokoja a mieru opäť pozrela na zúbok vzťahom v kruhu rodiny. Svoje portfólio rodinne ladených filmov rozšírila o titul s výstižným názvom Otcovia a matky. Peripetie spod vianočného stromčeka najnovšie striedajú príbehy (a problémy) zo žiackych lavíc prestížnej základnej školy. Namiesto mladých dospelých v nich však nachádzame sedieť ich rodičov.

Spočiatku sa film správa akoby mal ústrednú hrdinku. Hannah (Ida Skelbæk-Knudsen) je ale v skutočnosti len jedno z mála detí, ktoré pred kamerou dostane viac ako pár sekúnd slávy. Filmové rozprávanie si aj vzhľadom na názov snímky udržuje vážny odstup od akejkoľvek psychologizácie, či celkovo záujmu o osudy detských postáv. Spomínaná dcéra neskôr dôležitých nesympatických manželov v úvodnej expozícii bojuje o prijatie na školu, ktorá by sa mohla konečne stať vhodným miestom na rozvoj údajnej študentkinej kreativity. O bližšie nešpecifikovanom talente je viac ako Hannah presvedčená jej matka Piv (Katrine Greis Rosenthal), ktorá ju núti zmeniť školu už po štvrtý raz… Po úspešnom dcérkinom prijatí sa centrum záujmu presúva na kolektívneho hrdinu – otcov a matky detí zo 6.B.

Od prvého stretnutia členov tejto naozaj herecky vydarenej skupinky cítiť latentne prítomne napätie medzi jednotlivými postavami vrcholiac v záverečných momentoch každoročného triedneho výletu na chatu do hôr. O to ťažšie bude pre nováčikov Piv a Ulrika (Jacob Lohmann) začleniť sa do triedneho kolektívu. Možno si hovoríte, načo by sa rodičia snažili zapadnúť v škole? Nemala by to byť naopak práve Hannah? Otcovia a matky tu hrajú podľa zaujímavých pravidiel a ukrývajú pár prekvapení, no bez veľkoleposti, respektíve wow-efektu u diváka.

Vďaka dávke autentickej atmosféry plynie film akosi prirodzene, avšak dejová linka k žiadnemu závažnému konfliktu nepremostí. Po čase by chatová „ožieračka“ middle-aged Dánov mohla pôsobiť monotónne, no kvalitne vystavané dialógy držia snímku pohromade a nenudia. Otázne je, či Vám v danej chvíli k spokojnosti stačí odhaliť (ne)obyčajné problémy prítomných a pritom aj skončiť. Bez otáznikov.

Nenechala by som sa oklamať mierne zavádzajúcim žánrovým zaradením. Komédie od severanov spravidla nepôsobia ako mainstreamový reprezentanti daného žánru. Napríklad typicky ostrá komika a častý výskyt absurdít umocňujú vyčlenenie ich lokálnej, severskej, komédie. Aj keď by sme v Otcovia a matky pár bizarných situácii našli, ide o titul, ktorý je v zrozumiteľnosti k divákovi naozaj vrúcny. V tomto prípade viac ako o otázku prítomnosti nekorektného humoru, ide o spomínané otázne začlenenie medzi komédie. Okej, Jakob Weis, mimochodom tiež autor scenáru k predošlému filmu Papriky Steen, implementoval do dialógov pár vtípkov, avšak váľať sa od smiechu po zemi nebudete. Bez pochýb prevláda dráma, čo mne osobne absolútne nevadilo.

Zvolením titulu Otcovia a matky za váš najbližší film na večer sa zas tak veľký krok vedľa urobiť nedá. Porovnávajúc súčasnú slovenskú tvorbu minimálne v niečom podobne rodinne ladených filmov s čerstvou novinkou z Dánska, by bola moja voľba viac než jasná…