Ona

Pavel Bielik
Recenzie

Ona, 2014Originálny názov: Her

Žáner: dráma, romantický, sci-fi
Minutáž: 126 minút
Krajina: USA
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Spike Jonze
Scenár: Spike Jonze
Kamera: Hoyte Van Hoytema
Strih: Jeff Buchanan, Eric Zumbrunnen
Hudba: Arcade Fire

Hrajú: Joaquin Phoenix, Lynn Adrianna, Lisa Renee Pitts, Gabe Gomez, Chris Pratt, Artt Butler, May Lindstrom, Rooney Mara, Bill Hader, Kristen Wiig, Brian Johnson, Scarlett Johansson a ďalší.

24 rokov ubehlo odvtedy, čo talentovaný režisér Spike Jonze prišiel s bizarným filmom V koži Johna Malkovicha (Being John Malkovich, 1999) – filmom plným hviezd, ktorý sľuboval ďalšie zaujímavé počiny. Odvtedy sa však na počudovanie Jonze z veľkého plátna vytratil a na očiach bol skôr krátkometrážnou tvorbou. I’m here (2010) o zamilovanom robotovi v hlavnej úlohe s Adrewom Garfieldom zaujal na festivaloch, ale za zmienku stojí aj čudný animák pod názvom To Die By Your Side (2011) o postavách z kníh, ktoré ožijú potom, čo sa kníhkupectvo zatvorí. Vrátiť sa po tak dlhej dobe je odvážne o to viac, ak svojou doterajšou tvorbou nastavíte latku pomerne vysoko. Ona (Her) preto právom patril k najočakávanejším titulom roka a spolu s Joaquinom Phoenixom v hlavnej úlohe sľuboval zaujímavý projekt.

Film sa odohráva vo futuristickom prostredí mesta Los Angeles. Theodor sa živí písaním zaľúbených listov pre iných. Listy sú často melancholické a dojímavé, preto nie je ťažké vycítiť, že prežíva naozaj ťažké obdobie po rozchode. Stereotypný životný štýl ho pomaly zavádza do depresívnej uličky. Po práci sa venuje len domácim výdobytkom techniky (s ktorými sa rozpráva), uzatvára sa do seba a pred spaním si užíva sexuálne hry cez akúsi obdobu sociálnych sietí. Jedného dňa si však Theodor do počítača nainštaluje operačný systém, ktorý je založený na interaktívnej komunikácii človeka s umelou inteligenciou. Operačný systém (s hlasom Scarlett Johansson) sám seba pomenuje Samantha. Vzťah medzi oboma je spočiatku príjemný a osviežujúci. Neskôr však dozrieva a Theodor k Samanthe začne prechovávať city. Na počudovanie, inteligentný operačný systém sa taktiež zaľúbi a sme svedkami nezvyklého druhu „sci-fi“ lásky.

Ona (Her, 2014)

Vo filme sa stretávame s konfliktom snov a reality. Snov, v ktoré hlavná postava dúfa a upravuje si ich v myšlienkach podľa seba a reality, ktorá ho tak či tak dostihne a bude nepríjemne bolieť. Celý čas sme však svedkami príjemnej, mierne melancholickej, ale určite aj zábavnej či milej atmosféry. Vlastne celý fiktívny svet je vierohodný, sú tu presvedčivé rekvizity a precízne nadizajnované prostredie.

Vďaka neustálemu kontaktu Theodora so Samanthou je ich vzťah, ako aj samotný charakter hlavnej postavy, v neustálej profilácii. Theo je totiž s tou najdokonalejšou ženou, akú môže stretnúť. Je múdra, inteligentná a vtipná, dokonca na vás dáva pozor, keď spíte, nikoho už preto netrápi, že vlastne ani nemá telo. Aby absurdity nebolo dosť, z jedného rande s normálnou ženou, ktoré mu ešte na začiatku Samantha dohodí, Theo odchádza zmätený a vraví, že s dotyčnou by nedokázal fungovať, lebo mu pripadá čudná.

Navyše, obdivuhodný herecký výkon Joaquina Phoenixa určite stál za oscarovú nomináciu. V konečnom dôsledku je preto škoda, že bol tento rok v tieni McConaugheyho a DiCapria, lebo si pozornosť a uznanie zaslúžil. Viackrát nás totiž presvedčil, že v hereckej brandži je skutočný chameleón, a to som nespomenul minuloročného Majstra, ktorý bol kvôli spôsobu, akým bol spravený a mementu, ktoré vysielal, nepovšimnutý akadémiou.

Ona (Her, 2014)

Obdivuhodný je scenár, od postáv, ich vzťahu až po jeho vyvrcholenie. Čerešničkou na torte sú, samozrejme, i samotné dialógy. Nejedna veta je dojímavá. Napr. pri scéne, v ktorej Theo so Samanthou len tak debatujú, Samantha povie: „Premýšľala som, že nemáme vlastnú fotografiu a táto pieseň (ktorá v tom čase začne hrať) by ňou mohla byť.“ Alebo scéna, kde medzičasom operačný systém pochybuje o svojej konkurencieschopnosti s ľudským kontaktom (telo), dostane odpoveď: „Pre mňa si skutočná, Samantha.“ Miestami človek nadobúda dojem, že sa nachádza v presladenom svete, ktorý skončí po deväťdesiatich minútach, Spike Jonze však emócie dávkuje rovnomerne a film pôsobí prirodzene.

Ona je výstižnou odpoveďou na otázku, či niekedy niečo dokáže nahradiť pravý ľudský cit, či zvláštny príbeh lásky medzi človekom a umelou inteligenciou so všetkými aspektmi, s ktorými sa stretáva v reálnom živote dnešnej doby, môže mať reálne základy.