Žáner: animovaný dokument
Minutáž: 74 minút
Krajina: SR / ČR
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Vladislava Plančíková
Scenár: Vladislava Plančíková
Kamera: Dušan Husár
Strih: Zuzana Cséplő, Terézia Mikulášová
Hudba: Jana Kirschner
Animácia: Vladislava Plančíková, Terézia Mikulášová
Ach, tí Maďari. Čo by sme si bez nich počali? Prišli by sme vôbec na to, že sme iní, keby sme nemali tesných susedov, ktorých jazyk nám nič nepripomína? Aj československý národ, aj všeslovanská vzájomnosť mali určitú mieru opodstatnenia (svojho času), ale odkedy sme Hungariu prekrstili na šeredné Uhry, spoločnej štátnosti a politickému porozumeniu odzvonilo. Vynašiel sa tisícročný útlak, začali sme sa predháňať v súpisoch prvenstiev (príchodu, pokresťančenia a civilizovania ako takého), vyrábali sa rozpory, rozdiely, stanoviská a útočiská. Posledných sto rokov sme sa schádzali a rozchádzali, pričom sme nikdy nezabudli otvoriť staré rany a spôsobiť nové.
Pre generáciu dvadsiatnikov-tridsiatnikov, akých Vladislava Plančíková nahnala do jednej obývačky, aby nahlas popremýšľali o svojej identite, sú takou starou skrytou ranou aj Benešove dekréty. Priam už bájne, lebo keď sa z času na čas vynoria z podhubia verejnej rozpravy, takmer vždy vyvolávajú silné vášne. Nepoučenému pozorovateľovi chýba motív, prečo jedni (obvykle politickí zástupcovia maďarskej menšiny alebo krajiny) volajú po ich prehodnotení a druhí (slovenská národná rada) uzákoňujú ich nedotknuteľnosť.
Do tohto stavu historického bezvedomia o dôsledkoch druhej svetovej vojny s gráciou a naivitou vkráča Plančíková, zasadená v napoly slovenskej, napoly maďarskej rodine. Ponára sa do kontextu cez knihy (poctivo nás informuje, že sa na svoj dokument pripravovala aj takouto staromódnou formou štúdia), aby mohla vlastný príbeh rozptýliť v desiatkach cudzích príbehov, spojených „dobrovoľným“ vysťahovaním Maďarov do Sudet a do Maďarska a reslovakizáciou (výmenou odídených Maďarov za Slovákov, ktorých k sebe zavolala milujúca štátna mať).
Režisérka od začiatku dôsledne obrusuje hrany: svoju prácu komentuje vlastným teplým hlasom s intonáciou rozprávkarky. Historické fakty, niekedy suché, niekedy nepríjemné, sa tak posúvajú do roviny dielikov mozaiky veľkého príbehu jednej zeme: kde bolo, tam bolo, bol raz jeden Felvidék. Pri prvej zmienke zastrihá ušami každý správny patriot a niekomu sa možno aj zatmie pred očami, ale filmy sa nerobia (v prvom rade) pre slepých. Napadá mi, že v tomto – čičíkaní hlasom – Plančíková pripomína Zuzu Piussi. Akurát ho mieri na diváka, nie na svojich respondentov.
Priami svedkovia udalostí zostarli, pomaly vymierajú. Ich spomienky tak obaľuje jemná fólia časového odstupu aj obyčajnej nostalgie, lebo človek je schopný spomínať v dobrom na mladosť, aj keď sa mu ju snažila vrchnosť čo najviac znepríjemniť. Zbrázdené tváre babičiek občas zvlaží slza, čo kamera nezabudne zdôrazniť zväčšením detailu. Pri živých predstaviteľoch už film aj tak hojne pracuje s detailmi: rovnako dôležité ako tváre sú v režisérskej koncepcii ruky, napríklad pri animovaní papierových fotografií alebo len ich prostom radení za sebou vidíme prsty držiace ich okraje. Zväčšovanie sĺz potom už nezvyšuje emóciu, vnucuje ju divákovi. Okato a najmä zbytočne.
Napriek všetkému vŕtaniu sa v bolesti a citlivých otázkach najviac ma vyrušoval opakovaný zjav skratky Slovenského filmového ústavu pri použití jeho archívnych materiálov. Dokument obsahuje záznamy aj z českých a maďarských národných archívov, no ich logá sa v ňom nevyskytli. Ak ide o podmienku pri súhlase s použitím spravovaných kotúčov, ústav z nej vychádza ješitne. Kvalita obrazu by mala byť prednejšia.
„Živých“ predstaviteľov som vypichol zvlášť, lebo dokument je poloanimovaný. Stop-motion oživuje rôzne haraburdie: mapy, listy, šperky, topánky, hračky, fazuľky, kamene atď. Z použitých motívov ma najviac oslovili fazuľky miesiace sa na mapách strednej aj širšej Európy a bábika, vyliezajúca zo zeme potom, ako jeden svedok ukazuje miesto v lese, kde vznikol krátko po vojne masový hrob. Keď použité fotografie drží niečia ruka, autorka vedome upozorňuje diváka na to, že ich používa. Rovnaký efekt dosahuje, keď archívne zábery premieta cez fotografie (vagóna, používaného na prepravu vysťahovávaných ľudí) alebo starý vzorovaný koberec (či tiež jeho fotografiu?).
Animácia a ďalšie obrazové experimenty spolu s režisérkiným komentárom a piesňami Jany Kirschner (z jej „zrelého“ albumu Krajina rovina z roku 2010, s dostatkom čisto inštrumentálnych plôch) predurčujú film pre dynamickejšieho, možno mladšieho diváka, ochotnejšieho prijímať mix možností filmového rozprávania. Dopĺňajú a odľahčujú množstvo príbehov, mien a dátumov, v ktorých sa miestami dá ľahko stratiť. Nakoniec, ide o naše dejiny a tie treba približovať hlavne mladým ľuďom, lebo ich nezažili. Myslím, že Vladislava Plančíková to robí spôsobom, ktorý ich môže osloviť. Veľmi osobne, veľmi úprimne a veľmi hravo.
Poznámka: Tvorcovia filmu rozbehli na crowdfundingovom portáli Indiegogo projekt Mobilné kino, aby dostali svoj výtvor priamo k jeho cieľovému publiku. Zrejme si svojich divákov predstavujú veľmi odlišne ako autor tohto článku. „Kedy naposledy boli Vaši rodičia alebo starí rodičia v kine?“ Pýtajú sa pri predstavovaní kampane. Na premietanie v desiatich obciach Hornej zeme, kde na to nie sú technické podmienky, zháňajú 2500 Eur. Kampaň potrvá do 20. apríla. Bližšie info nájdete TU.
