Oklamaný
Strach a túžba v precíznej réžii Sofie Coppola

Malo sa to, podľa mňa, volať „Oklamaní“. Malý rozdiel, no lepšie by taký názov vystihol nádych najnovšieho filmu Sofie Coppola. Tá sa odhodlala nakrútiť vlastnú adaptáciu románu Thomasa P. Cullinana. Píšem o „vlastnej“ adaptácii, pretože kniha sa filmového stvárnenia už dočkala, a to v roku 1971, len päť rokov po jej vydaní.

Zahral si v ňom už vtedy vychytený Clint Eastwood a režíroval ho Don Siegel, ktorý stál za viacerými klasikami tohto hereckého esa. Eastwooda kniha očarila a na prácu na ňom sa, zdá sa, mimoriadne tešil. Vraj konečne „bude mať čo hrať“. Napriek tomu nešlo o žiaden kasový trhák, hoci sa kritici na jeho kvalitách zhodujú. Z umeleckého hľadiska ho mnohí vnímajú ako najzaujímavejší počin z Eastwoodovho westernového repertoáru.

Na margo finančného neúspechu filmu režisér Siegel vo svojej autobiografii ukazuje prstom na nepochopenie štúdia, ktoré celkom ignorovalo charakter filmu. Vzťahovú melodrámu prezentovalo ako klasický Eastwoodovský akčňák a zlým načasovaním premiéry zmarilo plány na uvedenie filmu na významných európskych festivaloch. Film si postupne získal kultový status a stále vraj patrí medzi Eastwoodove obľúbené snímky.

Na rozdiel od tejto klasiky, ktorej ústrednou postavou bola – ako inak – tá Eastwoodova, Sofia Coppola sa rozhodla vyrozprávať príbeh zo ženskej perspektívy. Nevybrala si však ten najjednoduchší postup, nejde teda o jednoduché preklopenie pozornosti z muža na ženu. Miesto hlavnej postavy totiž divák sleduje najmä to, aký vplyv má nečakaná mužská prítomnosť na celý kolektív žien a dievčat.

Muž ako cudzí prvok vstupuje do izolovanej internátnej školy v podobe zraneného vojaka Johna McBurneyho (Colin Farrell). U južaniek nebol sprvoti vojak Severu vôbec vítaný, no kresťanská výchova im bránila ponechať človeka v núdzi vlastnému osudu. Zranenú nohu mu ošetria, hodlajú mu pomôcť k pevnému zdraviu, no len preto, aby ho potom vydali armáde, nech s ním naloží, ako uzná za vhodné.

John tuší, čo ho po zotavení čaká, a hoci je, zdá sa, úprimne vďačný za starostlivosť, nerád by opäť padol do spárov občianskej vojny, ktorá mu je ako írskemu prisťahovalcovi vlastne ukradnutá. V náznakoch a veľavýznamných pohľadoch sa teda začnú rozvíjať osobné vzťahy, od ktorých si John sľubuje, že ho udržia v bezpečnej vzdialenosti od bojovej línie.

Zahľadí sa do plachej učiteľky Edwiny (Kirsten Dunst), zároveň však vzbudí pozornosť mladej a samoľúbej Alicie (Elle Fanning). Aby toho nebolo málo, túžbou nečakane zahorí i postaršia riaditeľka školy v podaní vynikajúcej Nicole Kidman. Prvú John azda úprimne ľúbi, druhej nevie odolať a tretiu by nerád urazil odmietnutím, keďže matriarchálne vládne nad celým osadenstvom svojho domu.

Sofia Coppola sa dôrazne vyhla čomukoľvek, čo by kolektív žien a dievčat v očiach divákov rysovalo ako prvoplánovú zbierku jednoducho opísateľných stereotypov. Súperia o pozornosť toho istého muža, no nečakajte triviálny milostný mnohouholník. Tie najmladšie chcú jeho priateľstvo, tie staršie hľadajú rozptýlenie alebo skutočný cit. Žiadne intrigy, len hlboko zakorenená dobová výchova.

V tom tkvie režisérske majstrovstvo Sofie Coppola, ktorá si zaslúžene odniesla z Cannes Zlatú palmu (stala sa tak historicky len druhou ženskou režisérkou). Dokonale rozohrané vzájomné vzťahy plodia napätie celkom nenútene už od prvých okamihov filmu, a to aj bez akčných scén (tých mal Eastwood v tej „jeho“ adaptácii niekoľko). Sila režisérskeho prístupu netkvie vo vynútenej sympatii voči nejakej z postáv, nebodaj voči jednému či druhému pohlaviu, ak by ste drámu chceli čítať ako príspevok k rodovej diskusii. Chápať a zároveň odsúdiť môžete kohokoľvek na plátne, pretože hoci nebolo nikoho úmyslom ublížiť, zranení a oklamaní sú napokon všetci. Vďaka tomu tragédia, do ktorej príbeh ústi, pôsobí ako čosi staromódne a prirodzené zároveň.

---