© Ciudad Lunar Producciones

Európska námorná expanzia a kolonizácia je bezprecedentný proces, tak geografickým rozsahom, ako aj politickými následkami. Hoci v 19. a 20. storočí prebehla dekolonizácia, nástupnícke štáty po bývalých kolóniách väčšinou zdedili postavenie slabšieho partnera voči mocnostiam Západu a represívny postoj voči vlastnému pôvodnému obyvateľstvu, v štátoch Latinskej Ameriky voči Indiánom.

historický, dobrodružný, dráma
2015 / 125 min. / MP 12

Originálny názov
El abrazo de la serpiente

Kolumbia / Venezuela / Argentína

Réžia
Ciro Guerra
Scenár
Ciro Guerra, Jacques Toulemonde Vidal
Stále mladý (35-ročný) kolumbijský režisér Ciro Guerra už nie je nováčikom pre filmových znalcov. V dlhometrážnom filme debutoval v roku 2004 a jeho druhý film Los viajes del viento (Cesty vetra) v roku 2009 súťažil v Cannes. Objatie hada z vlaňajška sa ako prvý kolumbijský film dostalo do užšej nominácie na Oscara.

Na brehu rieky stojí pôsobivý polonahý Indián – územčistý, no svalnatý, s prepichnutým uchom a veľkým náhrdelníkom. Sleduje loďku, v ktorej sa vezie ďalší Indián, ibaže tento oblečený v európskych šatách, za ním leží bradatý beloch. Manduca, Indián v loďke, prosí muža na brehu o pomoc. Jeho cestovný druh, nemecký učenec Theodor, je smrteľne chorý. Iba šaman Karamakate mu môže pomôcť. Karamakate zlostne odmieta: „Nie som ako ty. Nepomáham bielym!“ Ponára sa do lesa.

Karamakate je posledný príslušník svojho kmeňa alebo aspoň je o tom presvedčený. Žije sám a snaží sa uchovať kultúru svojho národa. Jeho kmeň vybili belosi počas kaučukovej horúčky (1879-1912). V tom čase sa veľká časť domorodej populácie v hornej Amazónii stala súčasťou globálnej ekonomiky ako zberatelia kaučuku zo stromov. Niektorí dostávali za svoju prácu riadnu odmenu, no boli aj také oblasti, kde ich kaučukoví baróni zotročovali, týrali a vraždili.

Osamote Karamakate prehodnotí svoj postoj. Vydáva sa s Theom a Macundom po rieke na výpravu za strateným kmeňom a stratenou rastlinou yakrunou, lebo jedine výťažok z nej môže Theovi pomôcť. Yakruna je zrejme variácia názvu chacruna (Psychotria viridis), čo je rastlina obsahujúca DMT a používaná ako zložka psychedelického nápoja ayahuasca.

© Ciudad Lunar Producciones

Paralelne so záchrannou výpravou v Karamakateho mladosti prebieha vo filme výprava v jeho starobe. O tridsať-štyridsať rokov neskôr, počas II. svetovej vojny, za ním prichádza iný beloch, mladý Američan Evan, ktorý svoj život zasvätil štúdiu rastlín. „To je jedna z najrozumnejších vecí, aké som kedy počul“, komentuje starý šaman a dáva sa s ním do reči. Evan takisto hľadá vzácnu yakrunu a Karamakate je ochotný ho sprevádzať, ale keďže sám už zabudol na cestu, Evan musí sám rozhodnúť, akým smerom sa vydajú. Starý Karamakate je nešťastný, lebo v opustenosti zabúda aj veľa ďalších vecí, napríklad významy symbolov, ktorými označuje skalnú stenu alebo piesne svojho kmeňa.

Plavba do hĺbky džungle niekedy pripomína ponuré putovanie z Coppolovej Apokalypsy. Nežijú tu len fantastické zvery, ale aj fantastické ľudské spoločenstvá. Karamakate a jeho spoločníci nachádzajú kaučukové plantáže aj kresťanskú misiu, kde sa pološialený mních snaží vychovať z osirelých divošských detí poslušné božie ovečky. O desiatky rokov neskôr Evan nevdojak privádza šamana na rovnaké miesta. Zmiešavanie kultúr medzitým z Karamakateho pohľadu nabralo podobu toho najhoršieho z oboch svetov.

Absolútnu väčšinu filmového času vidíte pred sebou čiernobiely záznam. Pri bohatstve farieb amazonskej džungle možno divné rozhodnutie. Keď Wim Wenders zachytával blízke prostredie v Soli zeme (2014), takisto začínal čiernobielo, no volil kontrast a prechádzal do farby, čo dávalo vyniknúť kráse lokácií. Guerra akoby scenériu nechcel dávať do popredia, ona tam predsa stále je, ak sa ňou chcete kochať. Guerra sa sústredí na vzťah človeka k nej, ako ťaží z jej ponúkaných možností, ako si ju prispôsobuje alebo prispôsobuje sa jej.

Postavy výskumníkov Thea a Evana vychádzajú z historických osobností Theodora Koch-Grunberga a Richarda Evansa Schultesa, príbeh je voľne inšpirovaný ich cestovnými denníkmi. Koch-Grunberg zomrel počas expedície v Brazílii v roku 1924. Etnobotanik Schultes učil po vojne na Harvarde, svojimi objavmi prispel k psychedelickej ére a ovplyvnil spisovateľov ako Huxley alebo Burroughs.

© Ciudad Lunar Producciones

Vo filme nemajú reprezentovať iba západnú racionalitu. Tá sa v rovníkovej horúčave topí. Karamakate je zavše vecnejší a prekvapujúco logickejší. Obidvom sa v istých momentoch vysmieva pre množstvo „haraburdia“, ktoré so sebou vlečú. Pre nich sú to zozbierané výsledky ich práce, nenahraditeľná dokumentácia. Bez nej by všetko úmorné cestovanie stratilo zmysel. Keď šaman konečne presvedčí Evana, aby vyhodil ťažké kufre a odľahčil čln, odmieta sa vzdať jediného „závažia“: skrinky s gramofónom. Púšťa si na ňom platne s vážnou hudbou. Pripomína mu domov.

Takže stretávanie kultúr vyjadruje aj zvuková stopa, kde sa okrem európskej klasiky (Haydn a iní) vyskytujú motívy z hudby domorodých národov, v istých častiach krížené so súčasnou elektronikou, ambientno-noisovými plochami. Vo všetkých zložkách sa tak zdôrazňuje tematika strácania a hľadania autenticity v štyridsaťročnom výseku dejín západnej Amazónie, keď prešli drastickými, vzájomne prepletenými zmenami krajina a v nej žijúce spoločenstvo.

Karamakateho iné postavy označujú aj ako „toho, ktorý hýbe svetom“. Antickému matematikovi Archimedovi sa v súvislosti s jeho výskumom princípu páky pripisuje výrok: „Dajte mi pevný bod a ja pohnem Zemou.“ Amazonský šaman predstavuje pre svoje spoločenstvo ekvivalent učenca. Aspoň sa tak môžeme domnievať. No Karamakate stráca svoje dedičstvo, z pamäti mu po kúskoch vypadáva myšlienkový svet vlastného národa. Piesne, ktoré mal chrániť. Niet pevného bodu. Objatie hada znepokojuje, nahlodáva, bolí, mystifikuje, rozosmieva aj povznáša.