Neznámy vojak
Fínske prekvapenie

Fínsko v minulom roku oslavovalo obdobné výročie, ako tento rok my s Čechmi. 100 rokov nezávislosti, v ich prípade od cárskeho Ruska, ku ktorému patrili takmer od začiatku 19. storočia. Súčasťou osláv bola aj premiéra vojnového filmu Neznámy vojak (Tuntematon solitas), ktorý sa teraz dostal do našich kín. Ide o najdrahšiu snímku v dejinách fínskej kinematografie a určite o jednu z najúspešnejších.

Pritom je to už tretia adaptácia rovnomennej knižnej klasiky z roku 1954, ktorá je považovaná za súčasť národného kultúrneho dedičstva. Takže dôležitý materiál.

Získaním nezávislosti sa starosti s veľkým susedom neskončili. V novembri 1939 Fínov vtedy už Sovietsky zväz vojensky napadol. Tri mesiace sa síce hrdinsky bránili, spôsobili Sovietom obrovské straty, ale proti ich materiálnej a početnej prevahe šancu nemali a prišli o viaceré územia.

Zimná vojna je pomerne známa udalosť druhej svetovej vojny. Opačne je to v prípade takzvanej pokračovacej vojny z rokov 1941 až 1944, ktorou sa Fíni snažili získať s podporou nacistického Nemecka späť stratené územia. Proti oslabenému nepriateľovi, ktorý čelil hlavnej nemeckej invázii zo západu, sa im to aj podarilo. Navyše obsadili aj ďalšie pôvodne ruské oblasti. V roku 1944 sa však museli dať na ťažký ústup a nebyť toho, že sa Rusom s nimi nechcelo strácať čas, tak by z toho nevyviazli tak ľahko.

Toľko pozadie príbehu. Film sa ním až tak nezaoberá, keďže vo Fínsku ide o notoricky známe udalosti. Pre nás ostatných je však dobré si to aspoň trochu pripomenúť a zorientovať sa.

Vojnová dráma Neznámy vojak má vo svojej plnej verzii 180 minút, a to dá aj vzhľadom na ospalé tempo prostrednej časti filmu naozaj zabrať. V našich kinách sa síce objavila skrátená 135 minútová verzia, ale tá zas prináša svoje vlastne problémy – hlavne určitú epizodickosť jednotlivých obrazov a menší priestor pre mnohé postavy.

Je to však daň za nesmiernu autentickosť a vernosť historickým reáliám. Pokračovacia vojna má tri fázy, ktoré film pekne zachytáva hneď v niekoľkých rovinách. Prvou je rýchla fínska invázia a obsadenie území až po získanie väčšieho ruského mesta, v ktorom majú hrdinovia opäť šancu trochu žiť. Čoskoro ich však velenie posiela na rieku Svir, kde sa situácia rýchlo vyvinie na stagnujúcu a vlečúcu sa zákopovú vojnu. Taký je aj film, najmä vo svojej dlhej verzii. Záver je zasa dynamický, keďže Rusi sa rozhodnú preraziť frontu. Úspešne.

Tempo filmu teda kolíše, ale odpovedá to tomu, čo sa deje na bojisku. Kamera je vždy medzi vojakmi, ste tak na bojisku s nimi a vidíte len to, čo oni. Čo sa týka nepriateľa, väčšinou toho veľa nie je. Zopár lietadiel, neskôr i tankov, ale inak len obyčajní vojaci strieľajúci z úkrytov, ktorých väčšinou kvôli tomu ani nevidíte. Len počujete ich streľbu.

Scenár nemá priestor na podrobnejšie vykresľovanie charakterov. V pamäti vám utkvejú maximálne štyri, ale stoja za to. Zrkadlí sa v nich veľa motívov, nádeje i obavy Fínov a samozrejme nezmyselnosť vojny vrátane určitej odtrhnutosti veliteľov od mužov na fronte, ktorí zbytočne umierajú najmä na konci počas ústupu, keď už žiaden odbor voči Rusom nemá cenu. Nie je v tom žiadne hrdinstvo, ani pátos. Odvaha často končí obyčajnou smrťou.

Vojna trvá roky, a tak sa jednotliví hrdinovia sem tam dostanú na opušťák aj domov. Vidíme teda pri niektorých aj ich pôvodný život a to, že sa majú prečo vrátiť. O to sú niektoré neskoršie momenty pre diváka emotívnejšie, aj keď film v nich vôbec nehrá na prvú. Je to aj veľa srandy a dobre hlášky – jednoducho obyčajní ľudia, ktorí bránia svoju krajinu a nepotrpia si na hodnosti.

Najvýraznejšou postavou je desiatnik Rokka (Eero Aho), veterán zimnej vojny, ktorý kvôli Rusom prišiel o rodinnú farmu. Skúsený a nebojácny vojak s absolútnym dešpektom voči vojenskej hierarchii a všetkému, čo s tým súvisí. Na bojisku najlepší, mimo neho problémista. V jednej chvíli napríklad sám zloží nepriateľskú prepadovú skupinu o niekoľkých desiatkach mužov. Netreba však čakať žiadneho Ramba.

Dej filmu a knižnej predlohy je síce sám o sebe vymyslený, ale jednotlivé postavy i udalosti sú založené na skutočnosti. Spisovateľ Väinö Linna čerpal zo svojich vlastných zážitkov z pokračovacej vojny, ktoré si poctivo poznámkoval priamo na fronte počas dlhých štyroch rokov.

Fínska kinematografia si Neznámym vojakom nielen uctila padlých v dôležitých momentoch vlastnej histórie, ale ukázala aj to, že s ňou treba počítať i pri náročnejších a výpravnejších projektoch. Nie je to síce vojnový film, na aký je väčšina filmových divákov vďaka anglosaskej produkcii zvyknutá, ale prináša svoju vlastnú poetiku.

Ak vás zaujíma história 20. storočia, vojny, či len máte radi dobrý film, nebudete ľutovať. Škoda jedine toho, že viaceré postavy nedostali výraznejší priestor, mali totiž veľký potenciál, ktorý by zniesol azda aj úplne iný ako filmový formát spracovania.

---