Macko Puf: Krv a med
Premárnená šanca na bláznivý slasher

Keď sa po strate trademarku dostala kultová, pôvodne knižná rozprávka A. A. Milneho do verejného vlastníctva, bolo otázkou času, než sa niekto chopí šance túto situáciu využiť. Avšak cesta, akou sa vydal filmár Rhys Frake-Waterfield je prinajmenšom nekonvenčná. Macko Puf – sadistický sériový vrah. Čítate správne, Frake-Waterfield zrežíroval a napísal krvák, v ktorom dal mierumilovnému chlpáčovi do ruky mačetu, jeho kamarátovi Prasiatku stavbárske kladivo, a oboch poslal porciovať hlúpe, čiernobiele postavy.

Bolí to. Veľmi to bolí. Takže… hlboký nádych a ide sa na to!

Najprv klady: niektoré úmrtia sú patrične brutálne a krvavé. Vyvrcholenie prináša aké-také napätie. Teraz zápory. Tu je vhodné nadýchnuť sa hlboko aspoň trikrát. Film totiž nespĺňa atribúty ani len priemerného, ba dokonca ani podpriemerného slasheru.

Horory sú často hlúpe, jednoduché, priamočiare. Preto ich mnohí milujú. Avšak všetko musí mať svoje hranice. Na každú hlúpu repliku, prehnane nelogické konanie postavy, či scenáristickú barlu by malo pripadať minimálne dvakrát toľko oku-lahodiacich masakrovaní, prípadne zimomriavky-vyvolávajúcich ľakačiek. Krv a Med má tak dve-tri efektné zabitia, pričom počas celých 84 minút sa ukazovateľ desu nevyšvihne nad nulové hodnoty.

Čo je ešte horšie, postavy sú až priveľmi hlúpe. Pätica mladých žien, ktoré si prišli užiť pobyt na chate nemá žiadnu osobnosť, žiadne sympatie a žiadne IQ. Najambicióznejším pokusom o načrtnutie charakteru postavy je traumatická minulosť ústrednej hrdinky. Frake-Waterfield pri jej konštrukcii aplikuje tie najprevarenejšie cliché tým najdebilnejším spôsobom. O dvojici zoomorfných zabijakov sa mimo strohého štylizovaného prológu nedozvieme vôbec nič. Navyše, veci zobrazené v onom prológu, ktoré by sa patrilo rozvinúť a dotiahnuť sú prosto ponechané bokom. Výstavbu deja tvorcovia evidentne príliš neriešili.

Katastrofou je taktiež remeslo. Kamera vo svojich najjagavejších momentoch dosahuje úrovne priemeru, väčšinu času je ale očividne amatérska. A hoci som opatrne chválil brutality, vyzneli by lepšie, ak by sa použilo poriadne CGI, resp. praktické efekty. Je skrátka vidieť, že ide o poloamatérsky projekt s obmedzeným rozpočtom. Tomu zodpovedá aj miestami zmätený strih. Och, a hudba – tú si museli tvorcovia zrejme stiahnuť zo zoznamu „hororový soundtrack – najväčšie stereotypy“. Vždy, keď sa hudobná stopa výraznejšie prejaví, titul naberá parodické kontúry. Ibaže zvyšok času sa snaží tváriť smrteľne vážne a sofistikovane. Niet sa čo čudovať, že pri jeho sledovaní si chce človek vytrhnúť črevá a obesiť sa na nich.

Vo výsledku je Krv a Med predovšetkým nudnou, zbastardenou variáciou 23. pokračovania Piatok trinásteho alebo 39. remakeu Texaského masakru motorovou pílou. Nebrať, ani zadarmo, ani za finančnú odmenu. Radšej si hlavu poliať medom a skrčiť ju do mraveniska. Bude to bolieť menej.