Ma Rainey’s Black Bottom © 2020 Netflix Ma Rainey’s Black Bottom © 2020 Netflix

Ľudia, ktorým blues nie je ukradnutý, už určite v posledných dňoch upriamili pozornosť na Netflix. Streamovací gigant totiž vypustil do sveta film sľubujúci dávku dobrej hudby, zaujímavý príbeh a nadpriemerné herecké výkony. V origináli sa volá Ma Rainey’s Black Bottom.

dráma, hudobný
2020 / 94 min.

Originálny názov
Ma Rainey's Black Bottom

USA

Réžia
George C. Wolfe
Scenár
August Wilson, Ruben Santiago-Hudson

Ma Rainey bola jednou z prvých profesionálnych bluesových speváčok v USA. Jej tvorba bola neprehliadnuteľná, jej hlas zaujal a jej prejav musel oceniť aj človek s nedostatočne vyvinutým hudobným sluchom. Bola hviezdou, mala však smolu, že žila v dobe, ktorá Afroameričanom (nielen) v USA nepriala.

Film sleduje jeden deň v roku 1927. Ma Rainey má v pláne nahrávať svoj budúci veľký hit. Majiteľ štúdia v Chicagu aj jej manažér sú pripravení, kapela nacvičuje v skúšobni. Ma Rainey mešká, napätá atmosféra na poschodí aj v skúšobni na prízemí naberá na intenzite. Majiteľ štúdia má dosť manierov hviezdy, ktorá sa má dnes dostaviť, jeden z členov kapely, trúbkar Levee (Chadwick Boseman) si zase myslí, že má na viac, než robiť obyčajného trúbkara. A tak vznikajú hádky až do chvíle, keď sa Ma Rainey (Viola Davies) konečne dostaví. Jej príchod sprevádza autonehoda a ďalšie problémy. Ani samotné nahrávanie nie je úplne bezproblémové. Napätá atmosféra ešte viac hustne, problémy sa kopia.

Čo povie, to platí, dalo by sa v skratke zhrnúť postavenie Ma Rainey voči členom kapely a štúdiu. Sčasti je to pravda, no správanie speváčky len odzrkadľuje rasové problémy, s akými sa Afroameričania v USA museli v minulosti potýkať. Práve jej neprívetivé odpovede sú svojim spôsobom pomstou za to, že všetci v jej okolí milujú len jej hlas. Zvyšok je, takpovediac, na príťaž – s výnimkou farby pleti, tá vyslovene vadí. Violu Davies v postave Ma Rainey ani nespoznáte. Maskérska práca ju zmenila nielen vďaka atrapám zlatých zubov, ale aj ďalším väčším či menším detailom. Pri porovnaní so skutočnou podobou speváčky, ktorú stvárnila sa dá povedať, že tým maskérov odviedol kvalitnú robotu.

Veľa sa hovorilo a veľa sa aj bude hovoriť o postave Leveeho. Pre Chadwicka Bosemana je to posledná úloha, premiéry sa herec nedožil. Presvedčivo zahraný a zasnívaný hudobník vyrazí dych minimálne v dvoch scénach, keď sa dostane k siahodlhému monológu, plného emócií a bolesti. Divák uverí každé slovo, Boseman tu rozhadzovaním hereckého talentu na všetky strany nešetril.

A to je asi tak všetko, čo by sa dalo na filme pochváliť. Ide o drámu o hudobníkoch, no aj tej hudby, ktorá by ju mohla aspoň trochu pozdvihnúť, je tu žalostne málo. Kto by nevedel, predloha Augusta Wilsona je divadelnou hrou, autor za ňu získal aj Pulitzerovu cenu. A keby niekto povedal, že oproti scenáru divadelnej hry nenastali (minimálne v dialógoch) žiadne zmeny, bol by som ochotný tomu uveriť. Dej sa odohráva v drvivej väčšine v jednej budove, postavy rozprávajú, hádajú sa, prekrikujú sa, vrhajú veľa aj málovravné pohľady. Myšlienky, ktoré si film nesie sú jasne čitateľné, ich forma je však zúfalo neatraktívna. Dlhé zotrvávanie kamery v jednej miestnosti vyslovene nudí, zápletka vyznieva akosi nedotiahnuto a správanie niektorých postáv, najmä v závere je, diplomaticky povedané, čudné. Po dopozeraní sa nedalo ubrániť pocitu, že látka mala veľký potenciál, jej prevedenie do filmu je však natoľko nepodarené, až sa na jazyk natíska otázka, či by nebolo lepšie nechať ho v divadle. Len šikovní herci, slušná kamera a (s prižmúreným okom) dobrý soundtrack akosi nestačia na to, aby divák padol na zadok.

Ma Rainey sa môže uchádzať o Oscarov aj o Zlaté glóbusy a v prípade hereckých výkonov zrejme aj oprávnene. Sošky si možno odnesie aj tím maskérov, ale pri iných kategóriách mám pochybnosti. Film nie je výnimočnou záležitosťou, akou by si možno zaslúžil byť.