Love
dráma
2015 / 135 min. / MP 18
Francúzsko / Belgicko
Réžia
Gaspar Noé
Scenár
Gaspar Noé
Šťastím pre mňa pri sledovaní Lásky bol dostatok vína a rozpustilá sebranka okolo mňa, zásobená ešte väčším množstvom vína. Mal som tak postarané o dostatok rozptýlenia, lebo ináč by som pri dva a štvrťhodinovom predvádzaní sexuálnych polôh, partnerských kombinácií a telesných otvorov nedajbože zaspal, čo by bola asi väčšia urážka režisérskeho majestátu, než keď sa kamarát v strede filmu a radu vybral na záchod. V preplnenom najväčšom kine na Slovensku, podotýkam.
Murphy, americký filmový študent v Paríži, sa prebúdza po ťažkej noci. Najradšej by mal od všetkého pokoj, ale na byte sa ešte pohybuje blonďatá Omi s ich spoločným bábätkom. Zazvoní telefón a Murphy počúva matku svojej ex-frajerky Electry, ktorá mu hovorí, že o svojej dcére už istý čas nemá správy. Murphy tiež nevie, čo sa s Elektrou deje. Začína spomínať na ich búrlivý dvojročný vzťah a snaží sa ju skontaktovať cez spoločných známych.
To je súčasnosť. Murphy po zvyšok dňa (filmu) kompletne blokuje prítomnosť s Omi a ich deckom, počúvame jeho vnútorný monológ, ako sa rozpamätáva na Electru a ich drogami poháňanú vášnivú aféru. Flashbacky idú jeden za druhým: buď súložia, vadia sa, mlátia sa, súložia, fetujú, oslavujú, súložia, pijú, zavše aj len tak ležia alebo sa zhovárajú (niekedy, veľmi zriedka). Potom do flashbackov pribudne Omi a dozvieme sa, ako a prečo sa veľká láska medzi Electrou a Murphym rozpadla.
Noé predvádza v plnej kráse nechutnosti nihilizmus a pohŕdanie ľudským rodom, lebo ak z filmu vyplýva nejaká filozofia lásky, tak len tá, že ide v zásade o chemicky riadený aj zneriadený pudový proces, v podstate čisto animalistický a zbavený akéhokoľvek zmyslu, v prvom rade duchovného. Možno je blízko pravde. Ale keďže je filmový režisér, nie sexuológ, napríklad scénu trojky zaobalí do psychedelickej klasiky Maggot Brain od Funkadelic a podobne narába s anjelskými skladbami od Bacha či Satieho. Aspoň nemáte pocit, že vskutku sledujete porno, stále sme v ríši umenia. Až na ten ejakulujúci penis tento pocit posilňuje aj spôsob snímania sexuálnych aktov. Od bežných uhlov alebo extrémnych detailov používaných v porne sa dosť odlišuje. Kamera je vzhľadom na predmet záujmu ešte vkusná, s klasickou obrazovou kompozíciou, a farebná paleta oproti deju priam lahodná.
Všetky tri hlavné postavy pôsobia ako rekvizity v nejakom diabolskom pláne, len diabol tu tróni trápnosti a nie horúcim peklám. Najviac priestoru okupuje Murphy (Karl Glusman), ktorý dokonale zodpovedá predstave polotupého Amíka s umeleckým egom. Už len za to, ako premýšľa a chová sa k ledva dospelej Omi, s ktorou má dieťa „vďaka“ deravému kondómu, by ste ho najradšej prefackali. Keď začne vypúšťať názory o postavení ženy a muža ako z nejakého westernu z 30. rokov, máte chuť prefackať režiséra, lebo je to výplod jeho predstavivosti. Podobne bezcharakterné a účelové sú aj obe ženské hlavné postavy. Akoby v snahe o minimalizáciu ich osobnosti a čo najväčšiu slobodu v manipulácii s nimi Noé obsadil debutantky Aomi Muyock (Electra) a Klaru Kristin (Omi). Glusman už v pár filmoch hral, ale je prakticky tiež neznámy, preto asi ochotne manifestuje svoje tralala.
Zoznámenie Murphyho a Electry vidíme až na konci filmu. Odohráva sa na študentskom večierku a obsahuje ich najdlhší dialóg vo filme. Keby nebol o samých banalitách a prevarených svetonázoroch, šlo by oproti genitálnemu zvyšku o priam linklaterovskú scénu. Takto ostáva iba nechcená komika. A možno si Noé zo seba strieľa celým filmom. Mihne sa predsa v epizódnej úlohe majiteľa galérie (s ktorým Electra chodila pred Murphym) a postavy po ňom pomenúvajú svoje deti (aké šťastie, že aj Noé môže slúžiť ako krstné meno).
Aj od umeleckého porna sa dá očakávať viac, ako sa dočkáte od Noého Lásky. Za príkladom netreba chodiť ďaleko, stačí ostať vo francúzskom filme posledných rokov a pri rovnakom producentovi. Život istej Adely vyvolal rozruch a ostré diskusie, ale okrem sedemminútových explicitných scén lesbického sexu obsahoval aj príbeh o dozrievaní dievčaťa v ženu, ktorá vyzerala a správala sa ako komplexná osobnosť, nie ako anonymný účastník pochybného psychologického experimentu.