Čierne duše

Čierne duše Francesca Munziho nepatria na tohtoročnom festivale Be2Can medzi najvyhľadávanejšie filmy. Ani samotný Munzi nepatrí k tým menám, ktoré slovenský divák dobre pozná. To však nič nemení na tom, že jeho nový filmový počin z prostredia talianskej mafie prerazil na výrazné filmové festivaly. Za azda najväčší úspech možno považovať nomináciu na Zlatého Leva na MFF v Benátkach 2014 . Vďaka „výberovému echu“ (ako sa Be2Can sám nazýva) troch najväčších festivalov má náš divák jedinečnú možnosť zakúsiť ďalší z radu filmov taliansko-francúzskej produkcie.

Leo (Giuseppe Fumo), 20-ročný mladík, je otrávený stereotypným životom na horách. Netúži ísť v stopách svojho otca Luciana (Fabrizio Ferracane), obyčajného chovateľa kôz. Leo vo vlastnom otcovi nevidí vzor, ba naopak, vidí to, čomu sa chce v živote vyhnúť. Túžba po peniazoch, lepší status a rešpekt v spoločnosti sú tiež dôvodom, prečo sa pre malý konflikt rozhodne vystrieľať podnik konkurenčného mafiánskeho klanu. Leo následne odchádza do Milána, kde žijú jeho strýkovia, za vidinou lepšieho života. Luigi (Marco Leonardi) je známy priekupník drog a Rocco (Peppino Mazzotta) je podnikateľ. Mladík si od spolupráce s otcovými bratmi veľa sľubuje, preto je ochotný prekročiť aj morálne hranice. Hneď potom, ako sa ukáže, čo Leo doma spôsobil, začnú sa problémy nielen pre jeho otca, ale aj pre celú rodinu, ktorá bude čeliť odplate mafiánskeho klanu.

I keď sa Leov otec Luciano snaží, čo to dá, mladík jeho rady nepočúva a otcovu kritiku vníma ako prejav zakomplexovaného a zatrpknutého človeka. Rovnako strýkovia a priatelia zavrhujú Lucianovu neochotu viesť krvavú vojnu. Luciana sa nezastane ani jeho vlastná manželka, ktorá sa len pasívne prizerá synovmu konaniu.

Čierne duše ponúkajú detailnú štúdiu do fungovania zločineckých rodín. Je o tom, ako jednoducho možno utužiť alebo naopak, naštrbiť dobré vzťahy s tými, ktorých si nechcete pohnevať. Rovnako zaujímavé sú rozdiely medzi ľuďmi v rôznych častiach Talianska a ich predsudky voči tomu druhému. Munzimu sa v tomto smere nedá uprieť snaha ukázať nezainteresovanému divákovi sociálne problémy jeho rodnej krajiny. Koprodukčná dráma sa razom stáva kritikou spoločnosti či konkrétnej spoločenskej vrsty. Spomínaná štúdia však v 100-minútovom filme zaberá priestor pre možno vzrušujúcejšie veci, ktorých sme sa nedočkali. Ako nič netušiaci divák, ktorý sa posadí naslepo v kine (môj prípad), nedostávate odpovede na otázky, prečo je tempo filmu nezáživné, aby ste ho chceli ďalej pozerať. V takom prípade prichádza boj o pozornosť diváka, ktorý sa v stráca v určitých pasážach filmu v tom, čomu má a nemá prikladať dôležitosť a čo bude tým konfliktom, ktorý film posunie ďalej.

Chladné farby a skromný výskyt hudobnej vložky dolaďujú drámu, ktorá ústi v tragický koniec. Samotný záver je emocionálne vypätý, možno až príliš. Munzi prikladá veľký dôraz na emócie, ktoré akosi chýbali vo viacerých pasážach filmu. Sú kontrastom voči zvyšným minútam filmu a nenapĺňajú svoj potenciál. Prevedenie jednotlivých sekvencií si zaslúžilo originálnejšiu formu, ktorá by zo solídne spracovanej drámy urobila film, ktorý si budeme pamätať. Titulov s podobnou tematikou je veru dosť, ďalší podobný projekt si preto vyžaduje originálne spracovanie. Takto, i keď kvalitne spracovaný film, ostáva v tieni Krstného otca a jemu podobných, nestarnúcich filmových klasík.

---