Jack stavia dom
Cesta do hlbín psychopatovej duše

Velikán dánskeho filmu Lars von Trier patrí k režisérom, ktorí sa vyžívajú v šokujúcej kontroverzii svojich artovo filozofických diel. Adresované sú najotrlejším cinefilom s vycibreným vkusom, ktorí radi pitvú každý autorský zámer.

Najnovšia vontrierovka sa nesie na vlne patologickej depresie jeho posledných filmov (Nymfomanka I a II, Melanchólia, Antikrist), no na rozdiel od nich je hlavným hrdinom muž. Inteligentný sériový vrah s nepravdepodobnou kombináciou obsedantno-kompulzívnych porúch, ktoré ho formujú do obludne komickej postavy. Päťdesiatnik Matt Dillon, ktorý stvárnil narušeného Jacka, si môže postavu cynického vraha – samotára dať patentovať.

Príbeh sa skladá z piatich vražedných incidentov, ktoré Jack popisuje záhadnej postave Vergea (v týchto dňoch zosnulý Bruno Ganz). Pre Jacka je každé zabitie umeleckým vyjadrením, ktoré sa vo svojom šialenom majstrovstve snaží v priebehu rokov vybrúsiť k dokonalosti. Svoje zverstvá dokáže krásne ospravedlniť a relativizovať. Von Trier sa v týchto hĺbavých násilných myšlienkach doslova vyžíva.

Obeťami sú prevažne ženy slabšej inteligencie, ktorých násilné umlčanie režisér vykreslil cynicky zábavným spôsobom, pri ktorom zámerne tlačí diváka k úsmevným pocitom. Čienohumorné vykreslenie násilia môže v jednotlivých incidentoch Larsovi závidieť aj podobne operujúci Quentin Tarantino. Vo svojej ponurej grotesknosti neváha predviesť porciovanie poprsia, z ktorého si Jack následne vyrobí originálnu peňaženku. A skutočne cez hranu prejde pri hone na vystrašenú rodinku s deťmi.

Upodozrievam Larsa von Triera zo zámerného morálneho rozkolu, ktorý svojimi obrazmi pripravil pre divákov. Má sa sledujúci cítiť zle, že morbídne situácie vzbudzujú úsmev na jeho perách? Zaslúžila si nesympatická postava Umy Thurman hazardujúca so životom kvôli svojím obmedzeným názorom vyústenie, ktoré jej Jack nachystal? Otázky, ktoré geniálny režisér nastolil, si každý zodpovie sám. Ostatne, značná časť pohoršeného publika na slávnostnej premiére v Cannes z premietania neušla pre nič za nič. Lepšiu reklamu si tak pre svoj film ani nemohol želať.

Zarážajúce je, ako inteligentný vrah chladnokrvne riskuje v snahe dokončiť svoje majstrovské dielo. Polícia je mu síce v pätách, no ani zďaleka nie tak rýchlo, ako by človek predpokladal.

Z činnosti architekta takú spokojnosť samého so sebou, ako pri vraždách, zdá sa len tak nedosiahne. Sledujeme totiž aj viacnásobnú snahu Jacka postaviť svoj vysnívaný dom, avšak vždy ho pred dokončením strhne. Pedantská neochota uspokojiť sa s výsledkom, ktorý nie je celkom podľa predstáv, môže byť mučivá. Nielen táto myšlienka je jedným z hlavných motívov filmu, ktorý nemáte k čomu prirovnať. Popri bežnej ponuke ťarbavých blokbasterov ide o neobvyklé osvieženie, ktoré tu už dlhšiu dobu chýbalo.

152 minút ústiacich do Danteho očistca môže divákovi pripadať zdĺhavých, no fanúšik von Trierových filmov ich dopozerá pomerne hravo. Umelecký záver pôsobí katarzným dojmom a ostane vo vás rezonovať týždne po videní filmu. Jack nestavia dom pre citlivejšie povahy. Rovnako ako Lars nenakrúca pre masy. Oproti minulým filmom ubral z depresie, prehĺbil myšlienkový presah a dokorenil viac nekorektným humorom. Považujem ho za divácky vďačnejší ako predchádzajúce tituly. Hoci sa skutočne mohlo ubrať z prepálenej dĺžky.

---