Hlad

Jozef Mergeš
Recenzie

Originálny názov: Hunger

Žáner: dráma
Minutáž: 96 minút
Krajina: Veľká Británia / Írsko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Steve McQueen
Scenár: Steve McQueen, Enda Walsh
Kamera: Sean Bobbitt
Hudba: Leo Abrahams, David Holmes
Hrajú: Stuart Graham, Laine Megaw, Brian Milligan, Liam McMahon, Karen Hassan, Michael Fassbender, Frank McCusker, Lalor Roddy, Helen Madden a iní

HladKeď som kdesi zazrel, že klubovku Hlad má na svedomí Steve McQueen, poškrabal som sa za uchom. Nebolo mi totiž celkom jasné, ako môže človek po smrti niečo nakrútiť. Následne som si overil situáciu a zistil som, že nie je Steve McQueen ako Steve McQueen. A vedzte, že ani obyčajný ranný hlad nie je ako obyčajný ranný hlad. Už 41-ročný, a predsa debutant, McQueen sa zdá byť sľubnou nádejou britského filmu.

Hlad je situovaný do severoírskej väznice na začiatku 80. rokov. Uväznení príslušníci IRA (Írska republikánska armáda – snaží sa o spojenie Sev. Írska s Írskom, o odtrhnutie od Veľkej Británie) žiadajú od britskej vlády uznanie statusu politických väzňov. Keďže im vrchnosť odmieta vyhovieť, vyhýbajú sa hygiene, odmietajú nosiť väzenské šatstvo a steny „krášlia“ vlastnými výkalmi. Nespokojnosť s ponúknutými podmienkami vyvrcholí brutálnym potlačením „povstania“ väzňov. Vyzerá to tak, že jedinou cestou k uznaniu práv je protestná hladovka.

Najsilnejšou zbraňou Hladu je množstvo citlivo zrežírovaných a brilantne vypointovaných scén. Kraľujú im najmä dlhé zábery, ktoré strhnú diváka, aj keď sa v nich v podstate nič nedeje, pretože divák nie je hlúpy a cíti ticho pred búrkou. McQueen strieda dynamické zábery so statickými, fyzicky náročné momenty s duševne ladenými dozvukmi, či odkazmi na slobodu a svedomie. Je citlivý k jednoduchým detailom, no podobne narába i so zložitými nástrahami smrti. Dokázal vytvoriť brutálny, sugestívny a zároveň krásny obraz ľudských možností. Oslobodzujúci účinok straty život nespočíva v tom, že človek už nebude viac hladný, ale v tom, že ten hlad nebol márny. Hrdina je jednoducho rád, že ten hlad „prežil“ do konca.

Hlad Hlad

Všetko podstatné sa odohráva vo väznici. Kamera ju opustí len niekoľkokrát, aby sa opäť vrátila zo sveta, ktorý je rovnako nebezpečný ako ten väzenský. Akurát, v jednom vládnu dozorcovia, v tom druhom strach. Ani v jednom z tých svetov sa veľa nenarozpráva. Dominuje v nich ticho, očakávanie, napätie a brutalita. Pánmi sú ticho a krik. Dva extrémy vytvárajúce v divákoch úzkosť a bezradnosť. Nádejou, svetlom v tme, je len ojedinelý dotyk dvoch svetov. Stretnutia väzňov s vonkajším svetom prostredníctvom príbuzných či kamarátov so sebou prinášajú napätie, smútok, miestami zablúdenú radosť. V konverzačnej línii Hladu výrazne dominuje niekoľkominútový (priam tarantinovský) rozhovor vodcu väzňov (a zároveň hladovky) s kňazom. V ňom sa skrýva kľúč k odhaleniu pohnútok, ktoré človeka pomaly a isto vedú do priepasti.

Film nerieši, ktorá zo strán je v práve. Nerieši, či je brutalita opodstatnená. Nerieši dokonca ani to, za čo sú konkrétni ľudia uväznení. Dlhý čas tu nenájdeme ani hlavnú postavu. Chýba tu individualita v klasickom ponímaní, ktorá by príbeh potiahla vpred. To však neznamená, že pri tej relatívnej povrchnosti a „neangažovanosti“ príbeh stagnuje, naopak, ťahá ho kolektívny hrdina – väzeň. Prvý „hladovkár“, Bobby Sands (Michael Fassbender), sa výrazne hlási o slovo až v druhej polovici filmu. Reprezentuje kolektívneho ducha všetkých väzňov, vysvetľuje motív svojho konania, svoje mučeníctvo. Druhá strana, skupina dozorcov či špeciálne policajné jednotky – všetci konajú. Jedni chcené, iní nechcené zlo. Niektorí pritom trpia, iní plačú, daktorí si zmývajú krv v stojatej vode, iní kruto prichádzajú o život. A tí poslední si brutalitu užívajú…

Film o dvoch nezmieriteľných podobách zla, v ktorých jedna i druhá deformovaná tvár vidí v pokrivenom zrkadle bezvýhradné dobro. Hlad je film, ktorý vás môže nasýtiť.