Gran Torino

Clint Eastwood. Kedysi dávno predákmi Hollywoodu exkomunikovaný herec, ktorého napokon vzkriesil legendárny režisér spaghetti westernov Sergio Leone, sa neraz počas kariéry prichýlil i k režisérskemu remeslu. A čuduj sa svete, vykľulo sa z neho menšie filmové zjavenie, ktoré do bodky spĺňa náležitosti dobrého vína – čím je starší, tým lepšie diela tvorí.

Ako autor fascinuje predovšetkým neustálym vývinom tvorivej práce, ktorá rokmi prechádzala od sentimentálnych drám a žánrových jednohubiek smerom komplexnejších a vycibrenejších útvarov (viď vydarený žánrový mix Changeling (2008)) až k príslovečnému autorskému filmu. A k nemu rozhodne patrí zatiaľ posledná Eastwoodova etuda – Gran Torino.

Zdanlivo nezaujímavý námet vetchosťou znaveného veterána s názorovým spektrom 50. rokov dvadsiateho storočia výrazne obohacuje fakt, že žije v kedysi americkej štvrti, ktorá sa časom stala doménou ázijských prisťahovalcov. Hrdina – Walt Kowalski – sa pod vplyvom prostredia izoluje, uzatvára do seba a v zažitej etike dožíva vrčiac pri pohľade na všetko, čo by vybočovalo z jeho hodnotového rebríčka.

Styčný bod príbehového pozadia a dramatického rozvoja reprezentuje Gran Torino, hrdinovo auto. Pokus o krádež tohto automobilového veterána poskytuje Eastwoodovi základ, na ktorom rozohráva hneď niekoľko konfliktov a interakcií. Okrem leitmotívu hľadania vzájomného porozumenia a rešpektu medzi jednotlivcami rozdielnych rás a kultúr vyčnieva z príbehu tiež rozpor generačný (hrdina verzus jeho synovia), spoločenský (hrdina, komunita Hmong a otravný gang), rodinný (hrdina a jeho „podarená“ rodina) ale i vnútorný (hrdina vo vzťahu k vlastným prečinom z minulosti).

Scenár sám osebe teda funguje. Úsporná a pritom pedantná réžia je však tým, čo mení niečo cez stodvadsať stránok diela Nicka Schenka v plastickú filmovú výpoveď rôzneho žánrového zaradenia. Eastwood sa ani tentoraz neostýcha spájať prvky uštipačného slovného humoru s typicky komornými zábermi či priam westernovým pojatím záverečného vyvrcholenia. Nevídaná je schopnosť nakrúcať s úplnou absenciou zbytočných záberov, či režisérov nadpriemerne vyvinutý rytmický um. Ergo žiaden záber nefiguruje vo filmovom celku zbytočne, a pritom si snímka – i napriek (na pomery amerických drám) elipsovitému strihu – uchováva vďaka vhodnému radeniu obrazov celistvosť a hlavne ľahkosť.

Eastwood vedie príbehovú linku priamočiaro, dalo by sa povedať klasicky, takmer nevyužíva paralelnú montáž a divák sa dozvedá o dianí priamo, či za pomoci všakovakých narážok. Tie v súčinnosti s prevahou záberov celku hlavného hrdinu vytvárajú väčší priestor k psychologickému stotožneniu sa s postavou, ktorá sa pod hrubou vrstvou zádrapčivosti a priamočiarosti veľmi približuje kurosawovskému archetypu heroického humanistu.

Okrem réžie si Clint Eastwood zahral aj hlavnú postavu. Typologicky sa na rolu hodí perfektne. Črty tváre sa snúbia s vykresľovanou postavou, večne zamračený výraz zasa so stareckým chripotom. Samotný herecký výkon síce nedosahuje úrovne skutočných hereckých es (Peter Finch, Peter Sellers), no Eastwoodov neafektovaný realistický prístup v spojitosti s vynikajúcim replikami formujú uveriteľnú postavu, s ktorou nemá divák problém sympatizovať. Neustále žonglovanie so žánrami, navyše vytvára dojem organickosti, spletitosti, komplexnosti a v konečnom dôsledku ilúzie skutočného života.

Ilúzie, v ktorej sa mnohí nachádzajú denne, nakoľko z ľudskej podstaty je prirodzený odpor voči akokoľvek od priemeru odlišným jedincom, či už po stránke rasovej, alebo kultúrnej. Gran Torino túto situáciu popisuje pravými slovami a problematiku i hlavného hrdinu neidealizuje, avšak ani nemoralizuje. Snímka sama osebe je prosto decentne nakrútená, priamočiara a úprimná výpoveď o výnimočnom príbehu priateľstva medzi úplne rozdielnymi ľuďmi, ktorej herecké výkony i kvalitná réžia odnímajú akékoľvek známky patetickosti, či sentimentu. Eastwoodovi sa vo filme Gran Torino podarilo utvoriť a predať divákom nadčasové posolstvo v podobe viacvrstevnatého, po všetkých stránkach vysoko nadpriemerného filmu a už len preto mu patrí stále miesto vo svetovej kinematografii.

Jedinou nezodpovedanou otázkou ostáva, či šlo o posledný herecký výstup čoskoro osemdesiatročného režiséra. Ak áno, pôjde o jednu z najdôstojnejších a najštýlovejších rozlúčok s vlastnou kariérou herca v dejinách filmu.

---