Ghost Stories
Zaspávať budete ťažšie

Do kín zavial svieži hororový vánok, ktorý ocenia nielen fanúšikovia „bububu“ žánru. Britská produkcia si pripravila desivú a špecifickú snímku, ktorá je iná, ako ostatné. Je svojská a v mnohých ohľadoch jedinečná. Nepoteší sa z nej však len náročný divák, určená je aj masovému publiku.

V prvom rade je nutné povedať, že za projektom stoja Andy Nyman a Jeremy Dyson, ktorí ho už raz divákom ukázali – prvýkrát však ako divadelnú hru. A kus divadelnosti cítiť aj z filmového spracovania. Nie vždy je to na škodu, nie vždy to však funguje, ako by malo.

Že sa pozeráte na produkciu z Británie zistíte aj bez ohľadu na to, či poznáte pozadie filmu. Typický anglický humor sa nesie celým filmom, pričom niekedy sa môže divákovi tlačiť na jazyk otázka, či to nekazí atmosféru celého filmu. Pravda však je, že v istých momentoch sa práve tento humor skvele hodí na to, aby ešte viac zdôraznil desivosť príbehu.

Ghost Stories je film mimoriadne znepokojujúci. Tvorcom nemožno vytknúť nedostatok napätia, miestami vynikajúco pracujú s tichom aj emóciami postáv. Škoda „ľakačiek“ navyše, ktoré tak krvopotne vybudovaný des narušia svojou prílišnou jednoduchosťou.

Film je vlastne rozprávaním, do ktorého boli osadené 3 hororové poviedky. Práve v nich sa naplno prejaví majstrovstvo tvorcov. Výnimočne je vybudovaná atmosféra najmä v druhej poviedke, ktorá na jednej strane pôsobí bizarne, na druhej je skľučujúca každým gestom a pohybom vo všetkých momentoch. Aj v tejto (rovnako ako vo zvyšných dvoch) však chýba záver príbehu. Jednoducho je prerozprávaná príhoda odseknutá tesne pred koncom a my sa nikdy nedozvieme, „ako hrdinovia príbehu“ ušli z miesta činu.

Herecké výkony dvíhajú film na vyššiu úroveň. Hlavnú postavu si strihol jeden z tvorcov, Andy Nyman. Vychutnáva si ju, je s ňou zžitý, jednoducho, napísal si ju na mieru. Ešte viac však vyniká Martin Freeman, známy ako Bilbo z Hobita či doktor Watson zo Sherlocka. Nečakane (ale o to s väčšou vervou) si pre seba berie veľkú porciu minút a plynule uvedie diváka z tretej poviedky až do bizarného sveta „za oponou“. A tu prichádza azda najväčší problém celého filmu.

Rýchla eskalácia deja na konci jednotlivých poviedok, ale aj celé rozprávanie vyvoláva v divákovi očakávanie grandiózneho finále. O to horšie pôsobí záver, ktorý je nielenže negrandiózny, ale navyše pôsobí prvoplánovo a zvyšok filmu pri ňom môže (ak sa na to pozrieme veľmi vulgárne) pre niektorých pôsobiť ako vata. Napokon sa mnohí môžu cítiť sklamaní a oklamaní. Dej navyše podsúva aj symboly reflexií dneška a minulosti, ale aj klasických „mužských“ problémov. O tom, okrem iného, svedčí aj absencia žien na plátne.

Ako zhodnotiť Ghost Stories? Keby tvorcovia použili iný záver (o ktorom ale nepochybujem, že v divadelnom prevedení vyzerá oveľa efektívnejšie a divák si z neho odnesie viac), napálil by som poriadne vysoké hodnotenie. Atmosféra filmu je naozaj výnimočná a desivá, v kine som počas dlhých sekúnd ticha počul okrem poriadne hlasného prežúvania pukancov a hlučného schúlenia sa do klbka aj hľadanie kľúčov po vreckách vnímateľné po celej sále – len aby nedominoval strach sálajúci z plátna. Práve preto je škoda jednoduchého a sklamanie prinášajúceho záveru, ktorý navyše pôsobí alibisticky – aby tvorcovia nemuseli vysvetľovať chyby v deji.

---