Geostorm, 2017 © Continental film Geostorm, 2017 © Continental film

Hollywood nás do kina láka na starú dobrú katastrofickú seansu, pričom v hre je veľká časť ľudstva a osud nás, obyvateľov modrej planéty, stojí na pár vyvolených jedincoch. Samozrejme, sú to Američania, samozrejme, motá sa okolo toho ich prezident a, samozrejme, nakoniec to ľudstvo (napriek stratám) prežije. Ak ste ochotní myknúť nad predchádzajúcimi vetami plecami, tak Geostorm stojí za vašu pozornosť.

Internetové komentáre ľudí, ktorým sa film podarilo pozrieť v prvých dňoch premietania, sú často negatívne. A to aj napriek tomu, že Geostorm nemá oscarové ambície a svojim obsahom by sa skôr hodil do letnej sezóny, keď si v klimatizovanom kine človek ide zresetovať myseľ a nechce si odniesť vír myšlienok, ktoré prevŕtavajú hlavu. Pri všetkej úcte, toľko kritiky, ako znáša v komentároch, si nezaslúži.

Pamätám si z ešte nie tak dávneho detstva, že jedna zo slovenských komerčných televízií pravidelne lákala na piatkové katastrofické filmy. Hollywood ich chrlil jeden za druhým, apokalyptická vízia sveta fungovala na diváka ako magnet, a tak bolo čo vysielať a tiež pozerať. Z nejakého dôvodu sa katastrofy pomaly začali vytrácať a u divákov začala absentovať snaha prezerať si cudzie zvrátené fantázie o hrozbe konca sveta. Geostorm je tak pre všetkých, ktorým vyššie spomenuté chýba, povinnou jazdou.

Oceniť sa dá aktuálna téma. Systém satelitov vo vesmíre je vlastne umelo vytvoreným obranným mechanizmom proti výkyvom prírody. Tu a tam totiž hurikány či záplavy narobia šarapatu a my im nevieme zabrániť (ba našim konaním ich skôr zhoršujeme). My sa však presúvame do budúcnosti, kde sa človek tak trochu hrá na Boha a silné búrky, šialené mrazy či tsunami sú minulosťou. Až kým sa niečo nepokazí. Samozrejme, nie samo od seba, ktosi alebo čosi je tomu celému na vine. Tým pádom sa (na rozdiel od filmov ako Deň potom) dostáva na plátno aj kriminálna zápletka a aj zopár konšpiračných teórií (čitatelia Zem a vek zbystria pozornosť).

Geostorm, 2017 © Continental film

Nasledujúci odsek zhrnie najväčšie slabiny filmu, a spraví to tak, aby v ňom nebol žiaden spoiler. Problémom katastrofických veľkofilmov bývajú nelogické či nereálne výkyvy matky prírody. Azda niet filmu, na ktorom by pracovali desiatky renomovaných vedcov tak, aby dokázal poňať svetovú katastrofu a vysporiadanie sa s ňou naozaj realisticky. Ani tu to tak nie je, z času na čas musí človek pokrútiť hlavou a zamyslieť sa, či toto už „nie je príliš“. Zvláštna a nie celkom uveriteľná je motivácia toho, prečo sa to celé spustilo a prečo sa to deje (viac neprezradím, v kine by vám nič iné nebehalo po rozume). No a dialógy. Tie občas prinesú veselú hlášku, sú však tak slabé, že by obstáli aj v sérii Sharknado. No a ešte to klišé. Všadeprítomné, šablónovité a otravné. Originalitu si proste tvorcovia vyčerpali pri hlavnom námete, ostatné nechali tak trochu na náhodu, čo je škoda.

Azda to najdôležitejšie – vizuálna stránka filmu – nesklamalo. Nebol to síce príjemný pohľad, pozerať sa na prírodnú katastrofu, ale zato uveriteľný. Azda jediným momentom, pri ktorom sa (aspoň obrazne) divák chytí za hlavu, je búrka v Orlande, keď šľahajúce blesky vyzerajú neuveriteľne. Neuveriteľne zle, samozrejme.

Geostorm, 2017 © Continental film

Herecké výkony zatienili spomínané dialógy. Andy Garcia či Ed Harris ako čelní politickí predstavitelia sú istotou, Butlerovi snahu o záchranu sveta aj uveríte (pritom napríklad v Bohoch Egypta som mu neveril ani to, že ponuku hrať vo filme prijal bez nátlaku). Žiadne zázraky nečakajte, na záchranu sveta to však stačí.

Za režijný celovečerný debut sa pán Devlin nemusí hanbiť, doma ho zaň oprávnene pochvália. Rovnako ho pochvália demokrati v USA (sami uvidíte, prečo). Devlin nenechal niektoré veci na náhodu, inšpiroval sa katastroklasikou a aj keď sa z nej na hlavu nepostavíte, zrejme z kina nebudete odchádzať s pocitom, že ste videli zlý film.