Galéria Boha
Ako obstála švédska skúška umenia?

Študentov umeleckej školy o 14 dní čaká výstava absolventských prác. Čo za diela vystavia? Ako divák sa už mentálne pripravujete na mierne bizarnú nálož študentských nápadov prichádzajúcich tesne pred záverečným termínom, ale dovolím si tvrdiť, že na snímku Galéria Boha (2023) sa veľmi pripraviť nedá.

Surrealistická hra za prítomnosti nihilizmu s malým kúskom nádeje sa zaoberá jednou z večných otázok ľudstva – existuje dokonalé umenie? Ak sa nám vôbec podarí stanoviť kritéria umeniu, naša definícia nemusí byť v budúcnosti platná. Diela, ktoré boli pre kritikov v minulosti absolútne neprípustné, sú dnes obdivované ako avantgardy v svetových galériách. Kde je hranica medzi inováciou a bohapustou snahou sa za každú cenu odlíšiť?

Správu o stave kultúry podal v roku 2022 český dokument o prijímacích skúškach na pražskú Akadémiu výtvarných umení s názvom Skúška umenia (r. Adéla Komrzý, Tomáš Bojar) rovnako disponujúci dávkou nihilistickej tragédie, nad ktorou sa (ne)dalo pousmiať. Hraná snímka debutujúcej švédskej dvojice Filip Aladdin a Ossian Melin sa pozerá na existenciálnu krízu umenia iným spôsobom.

Triedna skupinka v novom semestri privítala nového žiaka z Dánska, volá sa Autodidakt, skrátene vraj Auto a je dadaista. Na prvý pohľad, okrem satirického mena, zo stereotypnej predstavy umelca veľmi nevybočuje, odmieta dodržiavať spoločenské konvencie, svoje činy ospravedlňuje ako filozofický smer a v neposlednom rade sa nebojí vybočiť z davu. Zaujímavé to začína byť akonáhle miesto umelcov samotných, prehovoria ich umelecké ambície a schopnosti.

Kríze, ktorou si umenie dnešnej doby vo filme prechádza, nepomáha ani novozvolený riaditeľ školy, absolvent štúdii v Ríme, Jack von Rosen. Treba podotknúť, že pán Rosen je veľký fanúšik komerčnej tvorby, dokonca zastupuje spoločnosť, ktorej cieľom je umenie úplne komercializovať, čo sa z pochopiteľných dôvodov študentom-voľnomyšlienkárom nepozdáva. V takejto situácii im dokáže asi pomôcť už len samotný Boh, čo sa, čuduj sa svete, aj stane. Študentka Irma dostane v snovom svete od Boha zadanie vytvoriť do začiatku absolventských výstav dokonalé umenie. Na takmer nemožnú úlohu však nebude sama.

Na film pôjdete asi zbytočne, ak očakávate, že si pri odchode z kinosály odnesiete duchaplné posolstvo alebo azda pochopíte, aké je to spomínané dokonalé umenie. Galéria Boha je pestrou kolážou rôznorodých pestrofarebných záberov, umeleckých diel a študentských impulzov. Rozprávanie je udržované vo voľnej, abstraktnej línii. Viac ako sporadické mu prislúcha označenie chaotické.

Pátranie po zmysle spojenia veľkej časti záberov by asi v tomto prípade mohlo byť považované za kontraproduktívne. Z Galérie Boha musel mať najväčšiu radosť jej strihač Ossian Melin, ktorý sa bez pochýb na konečnej podobe snímky dosýta vybláznil. Už dávno som nevidela tak šialenú prehliadku vizuálne podmanivých obrazov.

Keby som predsa len mala prejsť do interpretačnej roviny, volím si najprístupnejšiu cestu a asi aj jediné možné odôvodnenie existencie filmu: bujarosť použitých nápadov je verným odrazom stavu mysle nejedného študenta umenia, ktorý nekonečne blúdi repertoárom všetkých existujúcich estetických smerov, často ústiac do nezmyselných, preplácaných syntéz bez uchopiteľného významu.

Ako diváka ma najviac hnevá a zároveň udivuje sebavedomé rozhodnutie tvorcov vyslať (aj) do mainstreamu tento absolútne psychedelický výjav. Je v tejto alarmujúcej dobe azda ešte potrebné snažiť sa o zmysluplné umenie? Alebo nám stačia diela odoslané do sveta bez uvedenia adresáta? Švédskej dvojici je to jedno.

---