Ecce homo!

Originálny názov: The Crowd

Žáner: dráma / thrriler
Minutáž: 104 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 1928
Prístupnosť: MP 15

Réžia: King Vidor
Scenár: King Vidor, John V.A. Weaver
Kamera: Henry Sharp
Hudba: Carl Davis
Hrajú: Sally Eilers, James Murray, Eleanor Boardman

Písal sa rok 1928 a len pred niekoľkými mesiacmi mal premiéru The Jazz Singer – prvý film, v ktorom sa objavilo hovorené slovo. Nemej kinematografii v ten deň prakticky zazvonil umieračik. Film v podobe, v akej bol dovtedy známy, sa pomaly ale isto blížil k svojmu koncu. No predsa ešte pár rokov trvalo, kým žezlo definitívne prebral jeho starší brat. A keďže (nemá) filmová reč dosahovala v tom čase svoj vrchol, netreba sa čudovať, že aj v tomto období ešte vzniklo niekoľko vrcholných diel nemej éry. A medzi ne bezpochyby patrí aj Ecce homo! od Kinga Vidora.

Film sa v angličtine volá The Crowd, teda Dav, čo odkazuje na jednu z hlavných postáv – všadeprítomnú anonymnú masu ľudí v New Yorku. Práve o vzťah človeka k tomuto davu vo filme ide. Na pozadí snahy o dosiahnutie amerického sna nastoľuje otázku konformizmu bežného človeka, resp. vôľu byť iný, vytŕčať z davu. No na problém sa pozerá aj na z druhej strany: ako sa chová masa voči jedincovi. Odpoveď je jasná: „Dav sa s tebou zasmeje vždy…ale plakať s tebou bude iba jeden deň.“

Ten, na kom je tento vzťah vo filme testovaný, je John Sims. Už pri jeho narodení, mu otec prorokuje, že bude niekto výnimočný. Veď aj dátum jeho príchodu na svet bol veľmi sľubný – 4. júl. No hneď ďalšia scéna nám naznačuje, že Johnny nie je na tej najlepšej ceste. Dvanásťroční chlapci sa rozprávajú, čím budú v dospelosti, a malý Johnny ako jediný odpovedať nevie. Spolieha sa viac na svojho otca ako na seba, že z neho urobí veľké zviera. No ten vzápätí umiera a Johnny ostáva sám.

Dej sa potom opäť posúva o niekoľko rokov a my vidíme Johna už ako dospelého človeka prichádzať do veľkého New Yorku. Tam sú však už jeho ideály konfrontované s neutešenou realitou. John sa stáva súčasťou davu, pracuje ako úradník v jednej veľkej miestnosti s množstvom ďalších ľudí. Všetci sú ako jeden, niet medzi nimi rozdielu. Kamera, ktorá miestnosť najprv zaberá vo veľkom celku, musí Johna chvíľu hľadať, kým k nemu príde. Inak práve podobné masové scény sú prekrásnou ukážkou majstrovstva Kinga Vidora. Prevažne v krátkych záberoch s relatívnou dynamikou nás zoznamuje s uponáhľaným životom New Yorku, v ktorom jedinec ako indivíduum prakticky neexistuje. Je len súčasťou nejakej väčšej hmoty.

No vysoké tempo má film nielen v týchto scénach, ale udržuje si ho počas celého svojho trvania. Môže za to predovšetkým skratkovitosť, keď nám Vidor ukazuje iba to, čo je naozaj potrebné vidieť. Nezaťažuje nás zbytočnými odbočkami, ktoré by natiahli dej, ale sústredí sa iba na to hlavné – niekoľko situácií, ktoré majú vplývať na Johna.

A tak v skratke vidíme ako sa zoznámi s Mary, ktorú si onedlho aj zoberie. No romantika netrvá dlho a prichádzajú aj problémy. Tie sú spojené práve s nie najlepšou finančnou situáciou. Johnov sen tak naráža na tvrdý kameň reality, s čim sa, samozrejme, nevie vysporiadať. Stále si myslí, že raz sa z neho stane niekto výnimočný, no nie a nie prísť ten prelomový moment. Býva tak často podráždený, čo má zase za následok hádky s Mary. Všetko sa zlepší so správou o tehotenstve.

No je to stav iba dočasný, pretože John akoby stále nežil v prítomnosti, akoby nevidel, čo sa deje naokolo a žil stále iba vo svojich predstavách, že jedného dňa… A tak, zatiaľ, čo on čaká, o všetko sa stará jeho žena, o ktorú sa teraz opiera tak, ako sa niekedy opieral o svojho otca. Vyslovene až dáva ruky preč, nechápe, že ak chce niečo dosiahnuť, musí sa o to pričiniť sám.

No túto rodinnú „idylku“ naruší nešťastná smrť dcéry; práve vo chvíli, keď sa začalo zdať, že všetko už bude dobré. Obaja rodičia to, pochopiteľne, nesú dosť zle, čoho výsledkom je pobláznenie sa Johna, ktorý sa vrhá proti davu. Alebo, lepšie povedané, dav sa vrhá proti nemu. Tento moment nám ukazuje, aká je spoločnosť v skutočnosti – nedovolí nikomu, aby nešiel s ňou. A k tomuto záveru napokon prichádza aj John. Najprv sa snažil byť niečo viac, ako nepatrná súčiastka v dave, ktorá je pre celok absolútne nepodstatná, a týmito masami, obyčajnými ľuďmi dokonca až pohŕdal. Cítil, že on je vyvolený. No keď príma prácu, z ktorej sa pred tým vysmieval, dochádza mu, že musí byť súčasťou davu, ak chce prežiť v šťastí. A to nám naznačuje aj záverečná scéna, keď je celá rodina uprostred obrovského hľadiska na varietnom predstavení. Kým pred tým kamera musela Johna vždy v dave hľadať, teraz je to naopak: záber sa začína na šťastnej rodinke, ktorá sa následne stráca medzi ostatnými.

Týmto happy-endom King Vidor trošku zmiernil inak dosť pesimistické vyznenie celého filmu – čo bolo vcelku netradičné na tú dobu. Podarilo sa mu ukázať, že s vtedajšou situáciou v USA to nebolo až také ružové, ako sa každý tváril. A to sa vlastne nasledujúce roky aj potvrdilo.